Reflexie

V resocializačnom zariadení som už rok. Keď ma sem viedli, nevedel som do čoho idem. Vonku som mal málo odfetované, tak ma stále lákalo ísť von, fetovať. Časom, keď som to tu spoznával, tak som chcel isť preč, lebo mi ľudia hovorili pravdu do očí, nevedel som prijať, že som narkoman. Prišiel čas, keď som začal robiť problémy - boli úteky a „fetovačky“. Po útekoch som mal obdobia, keď som poslúchal – kvôli rodine a najmä kvôli sestre. Fungoval som, išiel som hore, mal som veľa zodpovednosti, ktorú som nezvládol a znova som utiekol a zrecidivoval. Vďaka tejto recidíve som veľa vecí pochopil a oľutoval. Ublížil som svojim blízkym. Svojej sestre. Začal som odznova - znova. Snažím sa vylepšovať komunitu, dávam si dokopy vzťahy, pomáham. Chodievam domov na priepustky, skúšam, aké je to fungovať vonku, odolávam, keď mi niekto ponúka cigaretu, aklkohol. Spoznal som pocity, aké som v živote nepoznal. Spoznal som pocit mať kamaráta, ktorý ma nevyužíva, neteší sa iba na to, ako sa nafetujeme. Mám kamaráta, s ktorým sa teším na každý nový deň, ktorého zaujímam ja a nie drogy, ktoré viem zohnať. Kamarát, ktorý vie, čo prežívam a s ktorým sa teším, že som každým dňom viac čistý. Ivan, 16

Zo začiatku to bolo pre mňa všetko hrozne ťažké. Uvedomil som si, že život, čo som viedol, nebol správny. Mám na život iný pohľad, takže už teraz viem, že tu nie som zbytočne a má to svoj zmysel. Určite sa resocializácia dá zvládnuť bez väčších problémov, stačí si uvedomiť, čo vlastne chcem a viem, že to tak musí byť. Musím si zamestnávať myseľ, aby som nemyslel na domov, najlepšie je, keď mám deň vyplnený prácou, ešte lepšie, keď ma tá práca baví. Treba počúvať tých, čo sú tu dlhšie a prijímať to, čo mi hovoria, lebo majú určite pravdu. Neľutujem, že som tu. Kto vie, čo by bolo keby, keby som tu nebol. Dúfam, že sa zlepší aj môj vzťah s rodinou, lebo viem, že som im dosť ubližoval a je čas to zmeniť. Už teraz vidím zmeny. Prestal som fajčiť, mám úplne iný postoj k viacerým veciam, naučil som sa viac variť, už nemám taký odpor k upratovaniu. Abstinujem asi 2 mesiace a cítim sa fajn. Je mi lepšie, nemusím nič skrývať. Roman, 17

Som narkomanka. Užívala som asi 1,5 roka heroín. Keď mi na to rodičia prišli, začala som sa liečiť ambulantne. Istý čas sa to dalo zvládnuť, no neskôr som znova začala fetovať. Tak ma rodičia dali do resocializačného strediska. S maninou som bola dohodnutá, že tu budem asi tri mesiace, ale ako sa na to teraz pozerám, viem, že je to príliš málo na to, aby som dokázala prestať. Dňa 13.9. som prišla sem. Zistila som, že sú tu skvelí ľudia, ale je to tu dosť náročné. Každý zo seba musí vydať čo najviac. Snažím sa, ale som myšlienkami doma. Neviem si zvyknúť, že tu nie je moja rodina. Uvedomujem si to až teraz, no už je na to neskoro. Jediné, čo môžem teraz spraviť je to, že sa budem liečiť a dokážem im, že som sa zmenila. Keď som bola doma a fetovala som, vôbec som si neuvedomovala, že ich mám. Trápila som ich aj tým, že som prestala chodiť do školy, nechodila načas domov, úplne som ich ignorovala. Mám sestru a je odomňa o 6 rokov mladšia. Teraz som zistila, že som jej bola zlým vzorom a bojím sa, že bude robiť zlé veci, možno ešte horšie ako ja. A le viem, že sú všetci spokojní, že som tu. Mamka konečne nemá o mňa strach, že znova neprídem domov a ja viem, že teraz im pomáham. Som rada, že sa majú dobre a ja, že sa im darí. Ja sa vyliečim a konečne budeme zase spolu. Miška, 16

Volám sa Stela, mám 17 rokov a som narkomanka. Fetovala som od 14-tich rokov. Najčastejšie to bol pervitín, občas marihuana a extáza. Približne pred rokom sa to dozvedela moja mama a prihlásila ma na protidrogové v našom meste. A mbulantná liečba mi nepomohla. Chodila som na moč a skupiny, ale prestať a abstinovať je veľmi ťažké a tak som to nezvládla. Prešiel ešte polrok a mama zistila, že som na tom ešte horšie, ako predtým. Doma som sa niekedy neukázala aj niekoľko týždňov. Museli ma hľadať policajti. Kradla som, nechodila som do školy, a čo sa dialo asi u nás doma, ma vôbec netrápilo. Mama sa trápila a brat ma pomaly nasleduje. Pred 4 mesiacmi nastal môj osudný deň, kedy mi sudkyňa odklepla resocializačné liečenie do 18-tich. B ol to pre mňa šok a ja som za to nenávidela moju matku a svojho otca, lebo mi zobrali to, čo som tak ľúbila. Som tu pomaly 4 mesiace a môj názor sa veľmi zmenil. Som pevne rozhodnutá, že sa budem snažiť dokončiť liečbu aj po skončení súdneho rozhodnutia. Pomaly prichádzam na to, o čo som kvôli drogám prišla. Svoju mamu mám veľmi rada a je mi ľúto, čo som jej spôsobovala. Zo začiatku som sa tu držala iba vďaka nej. Do prvej návštevy t.j. mesiac, som premýšľala, ako utečiem, nafetujem sa a vrátim sa späť. Bola som hlúpa a myslela som si, že si nikto nič nevšimne. Moja priorita bola jediná – nafetovať sa. Po prvej návšteve som videla svoju mamu takú šťastnú, aká ešte nebola. A vtedy som si uvedomila o čo vlastne ide. Snažím sa v liečbe postupovať a makať lebo vidím, že to má význam. Mojou prioritou teraz sú ciele, ktoré som si stanovila a za ktorými idem a to mi pomáha. Prišla som na to, že život je taký, akým si ho spravím. A k sa budem chcieť mať dobre, drogy mi v tom nepomôžu. Dôležité je mať dobré vzťahy nielen v rodine, ale aj s priateľmi. Priateľov je veľmi málo – takže je potrebné si dobré vzťahy vážiť a chrániť. Ľudia v komunite sú mojimi ozajstnými priateľmi, vďaka nim sa posúvam dopredu, lebo mi nastavujú denne zrkadlo, v ktorom vidím aj svoje chyby a zlyhania. Som stále len niekde na začiatku, ale cítim v sebe veľký pokrok, aj keď stále by som si netrúfla výjsť von. Dúfam, že sa budem schopná vrátiť k svojej rodine a viesť plnohodnotný život. Stela, 16

Je to už dlhší čas, čo som sa odhodlal vziať život do vlastných rúk. Dlho som sa nevedel rozhodnúť, či mám, alebo nemám. Môj starý život, plný slasti, mi ponúkal všetko za málo. A le nemohlo to tak byť naveky a neskôr všetkými okolnosťami som si spôsobil, že ma moja situácia a moje okolie dotlačili k tomuto rozhodnutiu. Vlastne som si želal aby sa niečo také stalo. B ol som už na konci, strácal som všetky zábrany. A si 4 roky som sa snažil neviditeľne prežívať medzi ľuďmi. No na konci sa mi predsa len niekto postavil do cesty. B ol som nahnevaný z nasledujúcej zmeny. Tak som bol zvyknutý na svoj starý spôsob života, že som nebol schopný prijať akúkoľvek zmenu. I ntenzívne pocity hnevu a zlosti, to sú moje spomienky na odbdobie krátko pred tým, ako som opustil svoje mesto a svoj starý život. Ostali vo mne spomienky plné plaču, zmätenosti a smútku. Moje začiatky v liečbe boli ťažké. Zrazu som sa ocitol na mieste, kde bolo 20 ľudí, ktorí, ako som zistil, majú rovnaký problém. Sedel som tam prvý deň v komunitnej miestnosti na modrej stoličke, bol tam taký pekný koberec a ja som mal pocit, ako by som tam býval večnosť. Prvé mesiace som nemal chuť na nič, bol som pomalý, nervózny, stratený, skrátka taký, ako som v skutočnosti bol. Nikde žiadna tráva, alebo piko, aby som sa chvíľu bavil a zabudol na realitu, ktorá ma ubíjala. Radšej som býval zahĺbený a sníval som o niečom, čo bolo na míle vzdialené a možno ani neexistovalo. Prvé tri mesiace sa blížili ku koncu a ja som myslel, že už budem pripravený vrátiť sa späť. No celá komunita to videla inak, namietal som, no predsa som sa podvolil a rozsypal som sa na prach. Od toho momentu som začal bojovať. Možno nie, ako veľkí bojovníci z filmov, ale boj to bol a je ťažký. Niečo málo som sa o sebe naučil, začal som prijímať všetko, čo mi o mne hovoria. B olo to ťažké a išlo mi to možno pomalšie, ako ostatným, ale nakoniec to šlo. Striedali sa ročné obdobia a s nimi aj moje pády a vzostupy. Veľa krát som si sľuboval, že „tú“ chybu už nespravím... Moje rozmýšľanie ma doviedlo k veľkej chybe... prestal som počúvať a chcel odísť, no ostal som. Stále sa liečim, aj po štyroch rokoch. Prežil som veľa dobrého a zlého, stetol som mnoho ľudí. Pochopil som, že byť abstinentom, čiže byť čistý, nie je samotný cieľ. Je to len prostriedok, ako fungovať vo vzťahu s blízkymi, so svojim okolím. Momentálne som vo fáze, že fungujem viac vonku ako v chránenom prostredí, no viem, že nesmiem ostať sám, nesmiem stratiť kontakt s ľuďmi, ktorí poznajú môj problém a vedia ma podržať. No rád by som býval vo svojom, založil si rodinu a znova stojím pred problémom, ktorý je oveľa väčší, ako moja závislosť. Peniaze, faloš a ľudská hlúposť – to sú moje prekážky. No i tak sa nevzdávam a svoj súboj chcem doviesť do víťazného konca. Peter, 26

Na liečení som sedem mesiacov. Svoj pokrok od začiatku liečby vidím v tom, že sa viac zapájam do diania v komunite, ako na začiatku. Už neutekám za drogami, niežeby som nemala chute, ale proste som pochopila, že to nemá význam a robím si tým iba problémy a predĺženie celej liečby. No aj tak keď, niekto utečie, mám zlosť z toho, že je teraz na slobode. Myslím si, že som sa tu naučila hovoriť veci narovinu, neskrývať svoje pocity, prejaviť ich. Stále neviem povedať všekto, veľa vecí neberiem vážne a robím si z nich srandu. Začala som sa viac zaujímať o školu, aj keď stále nie je prvoradá, ale viac sa učím a získavam dobré výsledky. Viac mi záleží na rodine a pochopila som, že mi vždy chceli iba dobre a vždy ma podržali. Veľa narkomanov rodinu nemá a možno ju hľadajú v droge. Viem, že pre kamarátov som niečo znamenala, len keď som mala drogy, alebo niečo, pre čo sa so mnou oplatilo baviť. Viem, že každý narkoman, ktorý sa so mnou kedy v živote rozprával, vždy z toho mal nejaký úžitok. Pochádzam z rozvedenej rodiny, nikdy som nezažila normálnu rodinu. Otec už od môjho detstva pije, hádky s mamkou boli na dennom poriadku. Vždy som sa pridávala k ľuďom, ktorí boli drzí, proste k ľuďom, ktorí boli „zlí“. Ja som začala potom fetovať, aj keď nikto z mojej partie nefetoval, dokonca ani o tom nevedeli. Potom som sa s nimi prestala baviť a bola už len s narkomanmi. Ostatní boli pre mňa nezaujímaví. Mala som dobrého kamaráta, bol ako môj brat. Chcela som byť ako on. B ol mojím vzorom, keď začal fetovať, musela som aj ja. Celá rodina mu to dávala za vinu. Fetovali sme spolu a to, že sa kvôli nám doma trápia, nám bolo úplne jedno, mali sme heroín a to bolo pre nás všetko. Všetko sa to ale zmenilo, keď som začala utekať z domu, motať sa po ulici a zbierať skúsenosti, na ktoré nie som hrdá. Kamarát žiarlil, bol agresívny a vždy mi hovoril, že preto lebo vraj fetujem. Vždy som ho mala najradšej, napriek všetkému. S odstupom času sa na náš vzťah pozerám inak. A j keď niekedy mi preblesne hlavou, že je pre mňa stále číslo 1, no potom si spomeniem na násilie a pýtam sa seba, ako som mohla mať rada niekoho, kto mi tak ubližoval. V poslednom období sa vraciam na začiatok. Myslím na drogy, kamarátov z vonka. Viem, že ma už hocičo nevytočí tak, že by som utiekla. Motivuje ma vzťah k mojej rodine, keby som spravila ešte jednu chybu, skončila by som. Moja rodina je pre mňa všetko. Keby som začala fetovať, prišla by som o moje všetko a vymenila to za pomalú, ale istú smrť. Janka, 16

Volám sa Filip, som alkoholik a v resocializačnom stredisku som 10 mesiacov. Keď som sem prišiel, všetko som vnímal úplne inak ako teraz. Bral som veci na ľahkú váhu, po čase som však zistil, že to nebude len tak. Za doterajší pobyt som sa naučil veľmi veľa. Cítim sa múdrejší, viem rozlíšiť dôležité veci od menej dôležitých. Mo men - tálne sa najviac zaoberám svojou nervozitou, ktorú zatiaľ dostatočne neovládam. Pred dvoma mesiacmi som porušil kardinálne pravidlo – klamal som, za čo teraz nesiem následky – prišiel som o výhody druhej fázy. Poučil som sa a povedal som si, že už nikdy nebudem klamať. Mojím cieľom je opätovne sa dostať do druhej fázy a budovať si vernosť voči komunite a terapeutom. Mám dobrý pocit, pretože viem, že som v bezpečí a môžem ďakovať samému sebe, mame a ľuďom, ktorí mi tu pomáhajú. Filip, 17 rokov, alkoholik

Som v resocializácii 6 mesiacov a „spadol“ som z druhej fázy do prvej kvôli nedovolenému fajčeniu – porušil som prvé kardinálne pravidlo. Počas pobytu som zmenil pár svojich povahových vlastností aj svoje správanie. Rešpektujem ostatných okolo seba, nie som taký drzý a lenivý ako predtým. Viem, že sa dá zmeniť ešte veľmi veľa vecí, ale chce to ešte čas a postupné pomalé krôčiky. Jakub, 16 rokov, narkoman

V druhej fáze som zatiaľ veľmi krátko. V resocializácii som skoro 5 mesiacov a za tento čas som stihla zmeniť toho pomerne málo. Snažím sa kontrolovať svoje emócie, čiže ovládať svoju cholerickú povahu. Prešla som nultou fázou, keď som sa zoznamovala s prostredím. Prvá fáza bola ale podstatne ťažšia. Musela som sa naučiť rešpektovať pravidlá, starších klientov, personál. Mala som veľa skupín pre svoje negativistické správanie, bola som príliš sebecká, hrdá, namyslená. Najhoršie na tom bolo, že som si sama tieto chyby vôbec neuvedomovala. Dnes ich už vidím úplne inak, snažím sa na nich neustále pracovať. Viem, že je predo mnou ešte dlhá cesta, ale chcem bojovať. Ako každý iný, aj ja mám v druhej fáze svoje ciele. Chcem pra - covať na svojich chybách a venovať sa ostatným klientom, pretože vďaka pomoci iným pomáham aj sebe. Túžim aj po kontakte s vonkajším prostredím, chcem spoznať svoje pocity a reakcie aj mimo prostredia, kde práve som. Samozrejme, chcem premýšľať aj o budúcnosti. Predovšetkým sa chcem sústrediť na seba a riešenie svojich pocitov. Chcem zosilnieť, zoceliť sa a neskôr príde na rad riešenie práce a školy. Lucia, 27 rokov, narkomanka

Naučil som sa prijať to, čo mi ostatní vytýkajú, a snažím sa to zmeniť. Uvedomil som si, že je dôležité zmeniť štýl života. Taktiež byť aktívny na skupinách, lebo pomôžem aj druhým, keď im poviem niečo zo seba a otvorím sa. Myslím si, že som prekonal svoju sebeckosť. Predtým som sa o nikoho a o nič nezaujímal. Teraz je to inak. Som aj menej drzý a arogantný. Konečne som si vytýčil cieľ – fungovať na viac ako 100 percent a dostať sa do druhej fázy. Chcem vrátiť komunite to, čo som od nej dostal, a dostať sa aj do tretej fázy. Alan, 17 rokov, narkoman

Som v resocializácii 14 mesiacov. V súčasnosti sa nachádzam v tretej fáze, kde je možnosť pracovať a chodiť do školy. Keď som sem prišiel, nad školou som vôbec nepremýšľal a bol som veľmi lenivý. Teraz je situácia iná. Do školy chodím veľmi rád a práca ma baví. Za čas strávený v resocializácii som sa naučil zvládať svoje emócie, správne spracovávať myšlienky, ovládať chuť na drogy a gambling. Popracoval som aj na svojich negatívnych vlastnostiach, ako povýšenectvo, namyslenosť, zákernosť a urážlivosť. Mojím cieľom je úspešne zvládnuť školu aj prácu a nasporiť si peniaze. Keď ukončím resocializačný program, neplánujem sa vrátiť naspäť domov. Chcem sa osamostatniť. Mamu, otca a sestru mám veľmi rád a moje vzťahy s nimi sa zlepšili. Sme voči sebe úprimní, za čo vďačím aj pobytu v Čistom dni. Boris, 21 rokov, narkoman, gambler

Nachádzam sa už v tretej fáze. Naučila som sa menej prudko reagovať, než na začiatku svojho pobytu. Menej nadávam, tlmím svoje negativistické prejavy. Ďalšou vecou, s ktorou som musela bojovať, bola komunikácia s ostatnými členmi komunity. Naučila som sa veci podávať jemnejšie a s väčším citom, nebyť výbušná a nepresviedčať ostatných o svojej pravde. Prispôsobila som sa režimu a životu s mladými ľuďmi, keďže som tu najstarším členom. Mojím cieľom je pomôcť ostatným členom komunity, a hlavne si so všetkými rozumieť. Eva, 61 rokov, alkoholička

Nachádzam sa v prvej fáze. Strávil som tu päť týždňov a za ten čas som sa naučil pravidlá komunity. Uvedomil som si, že ak chcem prestať brať drogy, budem musieť na sebe tvrdo pracovať a zmeniť sa. Mal by som viac počúvať, čo mi ostatní vytýkajú, a zamyslieť sa nad určitými vecami. Mal by som sa viac otvoriť voči ostatným a hovoriť o svojich pocitoch. Za čas strávený v resocializácii som prestal fajčiť, naučil som sa prijímať kritiku a zobrať si z nej to podstatné. Ak je kritika neoprávnená, bránim sa a obhajujem svoje stanovisko. Moje ciele do budúcnosti sú nezačať opäť fajčiť a nevrátiť sa k predošlému spôsobu života. Chcel by som si nájsť prácu, ktorá ma bude baviť a napĺňať, mať priateľku a neskôr si založiť vlastnú rodinu. Jozef, 27 rokov, narkoman

Nachádzam sa v prvej fáze a vnímam ju celkom dobre. Som veľmi rád, že som práve v nej, aj keď mojou túžbou je prestup do ďalšej, vyššej fázy. Za čas, ktorý som tu strávil, som podstatne zmenil svoje povahové vlastnosti, nie všetky, ale tie najhoršie určite áno. Naučil som sa nevybuchnúť pri každej situácii a počúvať kritiku od iných. Fyzické práce, ako varenie, pečenie, pranie a upratovanie, sa mi zo začiatku zdali veľmi náročné, ale postupom času som to zvládol. Jozef, 15 rokov, narkoman

Som momentá lne v prvej fáze resocializácie. Táto fáza je považovaná za adaptačnú, kde sa majú klienti oboznámiť so všetkými pravidlami a funkciami. Keďže toto nie je moje prvé liečenie v Čistom dni, s adaptáciou už nemám žiadne problémy. Celý program je rozdelený do 4 fáz. Každá z nich má svoj význam. V každej fáze má klient viac výhod, ale s tým samozrejme prichádzajú aj povinnosti. V predošlých liečeniach som bol v 2 fáze, ale venoval som sa naplno iba výhodám (priepustky, vychádzky), a to spôsobilo, že som si všetko začal znechucovať a odišiel som. Po týždni vonku som sa zase vrátil k drogám a zahodil som predošlých 5 mesiacov v resocializácii. Preto si teraz nechávam čas, nedávam si dátumy, kedy by som mal odísť a žijem každý deň naplno v komunite. Snažím sa vytvárať si dobré vzťahy s ostatnými a riešim aktuálne problémy. Juraj, 22 rokov, narkoman

Momentálne sa liečim takmer dva mesiace a nachádzam sa v prvej fáze liečebného procesu. Za toto obdobie som sa naučila takpovediac vžiť sa s dennodenným režimom a programom, počúvať, poslúchať vyššie fázy a starších klientov. Prekonala som svoju lenivosť, snažím sa svoje funkcie plniť svedomito. Zo začiatku som mala s tým problém kvôli mojej vzdorovitej povahe, ktorá mi veľa vecí komplikovala. Zároveň som sa naučila viacero vecí o sebe, ktoré som doposiaľ nevedela. Priznávam, že som ešte len v tomto smere kúsok za štartovacou čiarou. A le pochopila som, nakoľko bol škodlivý a nesprávny štýl života, ktorý som predtým považovala za samozrejmý. Moje ciele v tejto fáze sú v prvom rade posunúť sa do vyšších úrovní. Chcem viac pomáhať novším klientom, ako aj ostatným zmeniť svoje negatívne vlastnosti a získať otvorenejší prístup k ľuďom. Dúfam, že sa mi podarí vytýčené ciele dosiahnuť a napredovať v procese resocializácie. Katka, 23 rokov, narkomanka

Nachádzam sa v prvej fáze liečenia . Zahŕňa to veľmi veľa povinností a takmer žiadnu zodpovednosť, vzhľadom nato, že som tu ešte krátko. Po čase si môžem nejakú zaslúžiť, ale zatiaľ je to ďaleká budúcnosť. Uvedomujem si, že ma to bude stáť veľa času a námahy. Som tu len 3 týždne, ale pochopila som, že za všetko zlé budem vytrestaná, a že všetko čo chcem, si budem musieť zaslúžiť. Uvedomujem si, že takisto ako sa nechce mne, sa nechce aj iným. Ale keby sa nechcelo ľuďom v kuchyni, nemali by sme čo jesť. Práve preto si uvedomujem, že svoju pridelenú prácu si musím urobiť, pretože sa sama nespraví a nikto ju nespraví za mňa. Zatiaľ nepociťujem v sebe žiadnu zmenu, pretože som tu krátko. Teraz je mojim jediným cieľom dostať sa čo najskôr domov. Dúfam, že sa čo najskôr spamätám a uvedomím si, že týmto liečením mi nikto nechcel ublížiť a môžem si sama za to, že som tu. Ešte stále si nechcem pripustiť, že to potrebujem, ale dúfam, že sa môj názor časom zmení a ja uverím, pochopím zmysel tohto liečenia. Pevne verím, že si z neho vezmem niečo, čo bude pre mňa podstatné. Maťa, 17 rokov, narkomanka

Som v prvej fáze. Naučil som sa kardinálne pravidlá, na ktorých stoja základy komunity. Bez ich ovládania nie je možný život v tomto prostredí. Ja osobne som mal najväčší problém so zvládaním agresivity, preto som musel najviac na nej pracovať. Čo by som chcel dosiahnuť? Byť normálny, to znamená, že tlmiť svoju agresivitu, poslúchať, dodržiavať pravidlá, počúvať a stále sa zlepšovať a na sebe pracovať Patrik, 21 rokov, narkoman

Nachádzam sa v prvej fáze , naučil som sa, že mám aj povinnosti... Zatiaľ teóriu viem, ale postupne budem plniť tie body, ktoré sú predpísané. Ťažko mi to zatiaľ ide, zvládať skupiny, sankcie. Som typ človeka, pre ktorého sú veľmi ťažké začiatky. Rád by som zmenil svoju povahu, aby som bol tvrdší, aby som sa dokázal lepšie ovládať veci, ktoré sú už v komunite zabehané. Moje ciele sú postupovať čo najrýchlejšie, plniť si svoje povinnosti. Musím veľmi veľa pracovať na sebe. Som tu len mesiac, ale ak sa budem snažiť, čas pôjde rýchlejšie a hádam bude všetko dobré. Róbert, 34 rokov, alkoholik

Nachádzam sa momentálne v druhej šanci, pretože som zrecidivoval. To znamená, že som fajčil načierno. Je to v podstate fáza, ktorá má poučiť o tom, akej chyby som sa dopustil a čoho sa v budúcnosti vyvarovať. Nie som prirodzene spokojný s tým, kde sa nachádzam, ale sám som si na vine. Proste je to moja chyba. Budem musieť preukázať viac snahy, aby som získal späť stratenú dôveru. Bol som predtým už v druhej fáze. V prvej fáze som sa nachádzal dosť dlho a v podstate som aj dosť dlho stagnoval. Bohužiaľ, už dávno som mohol byť v druhej fáze a pýtať sa na priepustku, čo je jednou z výhod druhej fázy. Priepustka má zistiť, ako to zvládam vonku najmä psychicky. Ako to zvládnem doma, či odolám nástrahám a podobne. Teraz potrvá istý čas, kým sa dostanem domov, ale určite sa o to budem pokúšať, napriek situácii, v akej som sa ocitol. Roman, 37 rokov, polytoxikoman

Každá jedna fáza má svoje povinnosti a práva. Klienti postupujú jednotlivými fázami po splnení podmienok, ktoré sa týkajú fungovania a aktívneho zapájania sa do spoločného života v komunite. Každý člen si musí plniť svoje povinnosti vrátane tých, ktoré vyplývajú z fázy, v ktorej sa nachádza. V prípade, ak si svoje povinnosti nesplní, padá o fázu nižšie, a tým stráca aj práva vyššej fázy. Každá fáza má svoje špecifikum a jednotlivé práva majú slúžiť ako motivácia na postup do vyššej fázy. Na týchto výhodách si každý môže natrénovať nakoľko je schopný vzdať sa výhod, aby si plnil svoje povinnosti. Pád do nižšej fázy môže každému komu sa stane poukázať na jeho chybné správanie a situácie, ktoré sa raz môžu stať v živote. Napríklad mnohým sa môže stať, že ich vyhodia zo zamestnania a oni sa musia pozbierať a ísť ďalej tak, ako my v resocializačnom programe. Viktor, 17 rokov, narkoman

Do tohto zariadenia som nastúpil pred 4 mesiacmi. S resocializáciou som sa stretol prvýkrát, takže režim a pravidlá boli pre mňa veľkou neznámou. Pojem fázová liečba som síce poznal z liečenia, no tam mi to nepripadalo vôbec opodstatnené. Práva a povinnosti sa prestupom medzi fázami menili len minimálne, a keďže liečenie určené časovo, bolo možné ukončiť rovnako v prvej a tretej fáze. Hneď pri nástupe ma prekvapila nultá fáza. Podľa predošlých skúsenostiach noví klienti začínali prvou fázou. Dvojtýždňovú nultú fázu – akúsi adaptačnú, som nepoznal. Tiež funkcia staršieho brata dostala nový rozmer. Nielen vysvetľovať pravidlá, či pomôcť v prvých dňoch, no doslova sprevádzať toho druhého na každom kroku a byť mu dvojičkou. Zo začiatku sa mi to zdalo hrozne otravné a zbytočné. Čas však potvrdil opodstatnenosť tohto opatrenia. Byť stále s niekým, neulietavať v myšlienkach znamená pre nových klientov veľmi veľa. Keď sa v prvých týždňoch naučia žiť tu, v komunite a v prítomnosti, potom to majú v ďalších fázach oveľa ľahšie. Nasledujúca prvá fáza je už potom fáza samostatnej driny. Pracovanie na sebe, na svojich emóciách, spoznávanie seba samého cez skupiny, či reflexie ďalších členov komunity. Práve sebapoznávanie je najnáročnejšou časťou liečby. Druhá fáza je už skôr o zmene nežiaducich vlastností a pomáhaní novým členom. Popritom prichádzajú prvé kontakty s vonkajším okolím, akési oťukávanie. A tretia fáza je o resocializácii samotnej, o postupnom návrate do spoločnosti. O štúdiu, o práci, o kontaktoch s ľuďmi mimo komunity. Po zvládnutí tejto fázy by mal byť klient pripravený uplatniť sa v reálnom živote. Ja som momentálne v prvej fáze. A ko som už poznamenal, sebapoznávanie robí mnohým obrovské ťažkosti. Ja osobne som niektoré fakty, ktoré som o sebe zistil prijímal veľmi ťažko. Moje prvotné plány, že tu budem pokiaľ len bude treba, pokiaľ si nenájdem prácu a nezabezpečím sa, dostali vážne trhliny. Momentálne to vrcholí tým, že som v neplánovanej fáze odchodu. Som úplne nemotivovaný a mám pocit, že toto je maximum, čo tu môžem dosiahnuť. Každý ďalší deň je zbytočný, na ďalšie zmeny nemám dosť síl. Preto som sa rozhodol na rázny krok – ukončiť liečbu na vlastnú žiadosť. A ž čas ukáže, či som vykročil tou správnou nohou. (pozn. po odchodovej skupine sa rozhodol zostať a pokračoval v programe) Tibor, 35 rokov, alkoholik

Myslím si , že som sa za 11 mesiacov , čo som tu strávil, dozvedel veci, ktoré mi otvorili oči a môžu mi pomôcť v živote. Dosť som zmenil pohľad na svet, ale stále je sa čomu učiť. Musím viac počúvať, to je mojim častým problémom. Uvedomujem si, že ak sa vrátim naspäť do reálneho života, musím sa vyhýbať prostrediu, v ktorom som pôsobil predtým. Uberať sa inými cestami, ako cesty, ktoré boli predtým, Mám na mysli bary, krčmy, priatelia, s ktorými to všetko začalo. Uvedomujem si, že som veľmi ovplyvniteľný človek. Preto musím veriť a robiť všetko preto, že ak sa vrátim späť, nezačnem s drogami znova. Veľmi by to sklamalo mojich rodičov, ale najmä mňa samého. Viem, že stredisko Čistý Deň nie je prvým zariadením, v ktorom som sa liečil, ale verím, že bude posledným. Je tu viacero fáz, pri ktorých sa vždy učíme stále novým veciam a modelovým situáciám. Prvá fáza je o tom, aby sa človek správne adaptoval a získal náhľad na veci, ktoré sa týkajú jeho stavu. Mala by trvať od 2 týždňov resocializácie do 3 mesiacov. U každého je to však individuálne. Po nej nasleduje druhá fáza, v ktorej má klient odovzdať skúsenosti novým klientom, venovať sa komunite a možnosť mať vychádzky domov. Táto fáza by mala trvať od 3 mesiacov do 6 – 9 mesiacov. Tretia fáza je zameraná najmä na samého seba. Klient má možnosť vyskúšať si školu, prácu. Táto fáza by mala trvať od 6 – 9 mesiacov do 12 rokov. V poslednej fáze si už jednotlivec skúša život vonku, mal by bez problémov zvládať školu, prácu a taktiež bežné nástrahy života. Vlado, 17 rokov, narkoman

Znamená to pre mňa, že som schopná na konci resocializácie sa zaradiť do systému spoločnosti (kde som pred tým nevedela fungovať a riadila sa sama sebou). Vedieť si samostatne vytvoriť program úloh, ktoré následne splním s dodržaním hraníc a pravidiel. K tomu potrebujem dobré vzťahy, blízkych, priateľov a rodiny, ktorí mi pomôžu a podržia. Schopnosť tešiť sa z maličkostí a neunikať pred problémami, ale postaviť sa im a riešiť ich. Toto považujem za záruku úspechu resocializácie. Momentálne sa mi ťažko hodnotí môj úspech v resocializácii, pretože to nedokážem objektívne posúdiť. Určite mám pokroky vo vzťahoch v komunite a rodine. Naučila som sa tešiť z maličkostí, z dobre vykonanej práce a samozrejme postupu v komunite sú to príjemné pocity. Občas mám aj strach z neúspechu. Chcem vytrvať na svojej ceste. Maťa, 18 rokov

Myslím si, že dôkazom úspechu je zmena myslenia, pohľadu na seba samého a názorov v porovnaní ešte pred resocializáciou. Schopnosť dodržiavať pravidlá, rešpektovať druhých, plniť si povinnosti, pomáhať druhým a zmeniť správanie voči rodine. Klienti, ktorí to dokážu sú počas resocializácie prirodzene vzorom pre ostatných. Úspechom je dodržať slovo – vydržať do konca a splniť aj také ciele ako dokončiť si školu. Andrej, 19 rokov

Podľa mňa, človek zvládne takmer všetko, čo sa od neho vyžaduje, ale nie vždy sa s tým vnútorne vyrovná. Závislý potrebuje pripustiť svoj vlastný problém a zžiť sa so všetkými zmenami, ktoré sa od neho očakávajú. Teda aspoň u mňa to tak funguje. Nič čo robím nasilu, mi dlho nevydrží. Veľmi by som preto chcela dosiahnuť, aby som dokázala to, čo sa tu v komunite naučím, využijem vonku, osamostatniť sa a fungovať. Nie nasilu, ale prirodzene. Jednoducho zvládať každodenné i náročné životné situácie vlastnými silami, nie pomocou drog. Linda, 20 rokov

Po ukončení resocializácie by som sa chcela vrátiť domov k rodine a hlavne sa venovať synovi. Byť samostatná a nápomocná rodine. To by som chcela. Byť úspešná. Timea, 17 rokov

Keď úspešne ukončím resocializáciu, tak budem mať dobrý pocit. Hoci ľudia vonku ma stále budú brať ako narkomana. Vyzeralo by to tak: správal by som sa opačne ako doteraz, neflákal by som sa po večeroch, zmenil by som partiu, frajerku by som si našiel a školu by som si spravil. Ivan, 15 rokov

Som tu 8 mesiacov a vidím na sebe pár pokrokov, hlavne v správaní. Myslím si, že od kedy som tu sa toho veľa vo mne udialo. Prvé mesiace som tu nechcel byť. Niekedy mám aj teraz také myšlienky, keď mám chuť robiť to, čo pred tým. Ale rozumiem tomu, že keď budem tu dlhší čas, prejdem celým programom, získam, čo potrebujem pre život mimo komunity. Teraz si dokončujem školu. Ak sa mi to všetko podarí, budem úspešný. Radek, 15 rokov

Je to pre mňa asi to, že keď som došiel do „resocu“, nechcel som tu byť. Nechcelo sa mi vôbec nič robiť so svojím životom. Po nejakej dobe som zistil, že s tým musím niečo urobiť. Fetovať som už nemohol, neskôr aj nechcel a taktiež trápiť mamu a rodinu. Toto bol asi prvý najúspešnejší krok v rebríčku hodnôt. Je toho viac: napríklad mám dobrý vzťah s mamou (predtým to bolo opačne), dokázal som zabudnúť na kamarátov z vonku a nájsť si tu v komunite nových, pomenovávať svoje pocity a učiť sa ich zvládať. A mám ešte jednu veľkú vec chodím do školy, do ktorej sa mi predtým vôbec nechcelo chodiť. Dodo, 16 rokov

Už som bola 2x na protialkoholickom liečení. Dĺžka nepitia v mojom prípade 5 rokov ma nezachránila pred recidívou. Nezvládala som problémy v rodine. Po druhom úspešnom liečení som si zvolila ešte resocializáciu. Nebola som pripravená zvládnuť sama návrat k rodine. Potrebujem sa naučiť zvládať samu seba a niektoré situácie v reálnom živote. Veľa teórie som si osvojila na liečení, ale tu ju môžem aj praktizovať. Úspešnosť? Pre mňa znamená, že to všetko zvládnem a syna nesklamem. Chcem zmeniť svoju povahu ide to tvrdou prácou na sebe. Úspech nie je len dokončiť tento program, ale začať nanovo a vydržať. Vzhľadom na okolnosti mám iné plány, aby som v rodine bola fungujúca, samostatná, sebarealizovaná matka, dcéra, sestra a známa.Margit, 49 rokov Pre pocit neúspechu (aspoň som si tak vtedy myslel) som raz z resocializačného strediska ušiel. Výnimočne ako narkoman som sa vtedy veľmi rýchlo dokázal uspokojiť s málom. Bolo to v období, keď mi bolo vytýkaných viacero chýb a konfrontoval som sa s nedôverou v komunite. Opäť sa vyhrabávať hore a získať si dôveru ľudí naspäť je oveľa ťažšie v porovnaní s tým, keď som ju na začiatku získal. Určite pre mňa za úspech v resocializácii považujem znovu nadobúdanie dôvery ľudí okolo mňa. Preto meradlom úspechu je ako ma vidia iní ľudia, či na sebe pracujem, robím zmeny k lepšiemu a prekonávam sa. A k raz úspešne ukončím resocializáciu budú sa môcť ľudia v mojom okolí na mňa spoľahnúť a dôverovať mi. Tomáš, 24 rokov

Teraz po nejakom krátkom čase resocializácie si nedovolím povedať, že budem čistý. Hoci, to by bolo mojím úspechom! Stále som narkoman, či už abstinujúci, ale stále ešte so svojimi názormi a presvedčeniami. Ľudia čo ma poznajú a majú ma radi, ktorým som aj ublížil na svojej drogovej ceste i napriek tomu zostali pri mne. Niektorí už nado mnou svoj čas minuli. Tí, čo stále so mnou sú a podporujú ma a trpezlivo očakávajú, že ešte stále mám šancu dokázať, že viem byť a viesť usporiadaný život aj bez drog. Týchto ľudí veľmi obdivujem a vážim si ich, že to so mnou vydržali a vlastne trpeli so mnou to najhoršie. A zároveň im ďakujem z celého srdca a som veľmi rád, že to so mnou vydržali i v tom najhoršom týchto ľudí si budem vážiť do konca života. Je veľa mostov čo za mnou popadalo, ale cez to všetko mám stále chuť bojovať a dokázať tým čo ešte zostali, dokázať im, že dokážem urobiť hrubú čiaru za touto kapitolou. Potom by som v očiach tých ľudí vzbudil znovu rešpekt a hlavne lásku, ktorá mi celé to obdobie chýbala. A až teraz si uvedomujem čo to slovo pre mňa znamená. Juraj, 26 rokov

To, že som v resocializácii úspešný, znamená pre mňa pokrok v programe. Po dlhej dobe 10 mesiacov vidím na sebe zmenu. Zmenil som správanie a ďalej sa učím na sebe pracovať. Ak by som ukončil úspešne resocializáciu, plánujem pokračovať v štúdiu a všetko čo som sa naučil praktizovať vonku. Patrik, 16 rokov

Pre mňa znamená asi toľko, že som rada že mám šancu sa liečiť. Sama by som nezvládla urobiť toto rozhodnutie. Chcem sa zmeniť a dokázať to! Dokončiť resocializáciu, pokračovať v škole a vrátiť sa k rodine. Veronika, 17 rokov

Pre mňa sú veľmi dôležití ľudia v tomto zariadení, ktorí ma podporujú a posúvajú dopredu. Bez toho by som nevedel, kde robím chyby. Dôvera, ktorú mi títo ľudia dávajú, ma motivuje. Dôvera je dôležitá, a ak ju stratím a sklamem, tak prídem o to najcennejšie. Som rád, že som dostal šancu získať dôveru späť, aj keď som sklamal na celej čiare. Taktiež je pre mňa dôležitá aj podpora zo strany mojej mamy. Pomáha mi mať na svet okolo iný pohľad. Viktor, 16 rokov

Dôležité je pre mňa mať čistú myseľ a silu, ktorá má ochráni pred opätovným zlyhaním. Ďalej sloboda robiť správne rozhodnutia, získanie dôvery mojich rodičov, priateľky a tých, ktorí ma podporujú. Mário, 23 rokov

Najdôležitejšia hodnota, ktorá mi pomáha pri liečbe závislosti, je rodina. Hlavne otec, ktorý je mojou veľkou oporou. Bez neho by som sa ani nemohol liečiť. Cítim vďaku. Teším sa, že vyzdraviem a zdravie bude to najdôležitejšie, čo budem mať. Držím sa aj myšlienky, že raz budem milovať a budem milovaný. Toto je pre mňa veľmi dôležité. Boris, 19 rokov

Pre mňa je dôležité zdravie a rodina, aj keď som teraz od nej odlúčený. Dúfam, že sa to zmení. Rodina je určite najdôležitejšia pri liečbe, kamaráti sa na mňa vykašľali. Som už na siedmom liečení a rodina ma vždy podržala, čo mi dáva silu bojovať. Je to pre mňa šanca. Tibor, 17 rokov

Vzhľadom na môj vek a životné skúsenosti môžem jednoznačne prehlásiť, že najdôležitejším motivačným činiteľom v prevencii a liečbe závislosti bola moja vlastná rodina. Po strate rodiny sa moja motivácia úplne zosypala a túžba po alkohole stále rástla, lebo som stratil zmysel života. Významnú úlohu v mojom živote hral i šport, ku ktorému som sa vracal vždy v situáciách, keď som si uvedomoval, čo všetko som kvôli závislosti stratil. Jozef, 57 rokov

Za jednu z najdôležitejších hodnôt života v boji proti mojej závislosti považujem pozitívne myslenie. Taktiež vybudovanie si viery v seba samého, ktorá mi v liečbe pomáha, ako aj odhodlanie liečbu dokončiť. Mišo, 30 rokov

Najdôležitejšia hodnota pri liečbe mojej závislosti je rodina, ktorá ma podporuje pri liečbe. Často, keď mám chuť odísť alebo utiecť, myslím na to, ako sa bude cítiť moja rodina, čo budú prežívať. Rovnako myslím na to, ako sa to so mnou zase skončí, keď začnem znova fetovať a skončím ako troska na ulici, poprípade vo väzení alebo pod zemou. A to zažiť nikdy nechcem, preto som tu. Marek, 16 rokov

Moje vnímanie dôležitých hodnôt je o zdraví a o pokoji v rodine. Chcem sa dožiť sedemdesiatky a stretnúť sa so svojím bratom, ktorý žije za morom. Vážim si, že syn je pre mňa fyzickou a psychickou oporou, ktorá mi pomáha v liečbe závislosti od alkoholu. Evička, 60 rokov

Závislosť je choroba mysle a únik pred realitou. Keď som bola dieťa, rodičia sa rozviedli. Odchádzala som z domu a tak sme sa od seba vzďaľovali. Liečim sa krátko a rodina je pre mňa dôležitá. Pomocnú ruku vždy dostávam od nich. Od „kamarátov“ z čias drogovej kariéry nemôžem čakať nič. Peťa, 26 rokov

Keď som prvýkrát išiel na liečenie, vybral som si psychiatriu. Bolo to tam pre mňa ľahké. Nakoniec som neukončil liečbu a po dvoch týždňoch som zrecidivoval. Predtým som si myslel, že už nikdy neužijem drogu. Ani po recidíve som si nepripúšťal, že to zájde tak ďaleko. Na druhé liečenie ma prinútila rodina a išiel som naň kvôli nim. Mal som obrovskú nechuť sa opäť liečiť. Teraz som rád, že niečo so sebou robím. Andrej, 17 rokov

Keď som po recidíve znovu nastúpil na liečenie, bol som rozhodnutý vydať zo seba maximum, aby som sa vyliečil. Vedel som, o čo ide a čo musím urobiť pre to, aby som bol úspešný v liečbe. Hanbil som sa za to, že som zlyhal. Bol som sklamaný, že som to nevydržal a bál som sa reakcie ľudí, čo ma poznajú. Jednoducho som nebol vyrovnaný s tým, čo som urobil, a stále som sa obviňoval a utápal to v sebe. Na prvom liečení som nebol rozhodnutý abstinovať, ale teraz som presvedčený, že sa späť už nevrátim. Dalibor, 18 rokov

Svoju prvú liečbu som absolvoval, keď som mal 14 rokov. Bola to strednodobá liečba. Po štyroch mesiacoch ma mama zobrala domov a čakala odo mňa, že budem iný. Opak bol pravdou, lebo pôvodne som na liečbu išiel iba pre to, aby som sa skryl pred problémami so zákonom, ktoré som si spôsobil. Celý čas som sa tam pretvaroval, aby som sa dostal domov, a v hlave som plánoval recidívu. Bol som vtedy nezrelý a ani som si neuvedomoval, že som závislý. Vonku som bol 5 mesiacov a pokračoval som v užívaní drog ešte intenzívnejšie ako pred liečbou. Potom mi mama oznámila, že idem do resocializácie. Odchod som znášal omnoho horšie než pri prvej liečbe. Táto liečba mi dala viac, beriem ju vážne a som tu sám sebou. Som tu skoro 2 roky a motivuje ma, že na sebe vidím výsledky. Viktor, 17 rokov

Recidívu som prežil niekoľkokrát, no stále je to horšie a ťažšie. Už pomyslenie na ňu ma privádza do šialenstva. Sklamanie, že som zlyhal, a tie pocity s tým spojené sa ťažko opisujú. René, 29 rokov

Zakaždým, keď som chcel odísť, myslel som na rodinu a na to, že kvôli nim musím zostať. Jediné, čo ma drží pokope a kvôli čomu som ešte neutiekol, je môj otec a moja rodina. Len kvôli nim som tu zostal. Vlado, 17 rokov

Bol som skoro dva roky čistý a zrecidivoval som. Najprv som mal výčitky, že to všetko nemalo zmysel a čo som to zase spravil. Po pár dňoch ma výčitky prešli a fetoval som ďalej. V priebehu dvoch mesiacov som sa rozfetoval tak, že som stratil všetko, čo som dva roky budoval. Všetko sa to skončilo tak, že som dostal toxickú psychózu a táto diagnóza ma donútila ísť sa liečiť. Bolo to veľmi ťažké zase sa vrátiť. Vôbec sa mi do toho nechcelo. Nemal som chuť zase začínať od začiatku. Prvý týždeň som chcel trikrát odísť, ale nakoniec som zostal. Teraz som tu tri mesiace, som v druhej fáze a viem, že to má zmysel. Juraj, 22 rokov

Po prvom liečení pred ôsmimi rokmi som odchádzal odhodlaný a sebavedomý. Myslel som si, že to zvládnem. Vydržalo mi to jedenásť mesiacov. Neskoršia „návšteva“ psychiatrie nebola v priamom spojení s alkoholom, ale súvisela s depresiami a ja som opäť začal piť. Každé ďalšie liečenie samo o sebe nebolo horšie, ale zlé boli tie pocity po ňom. Klesalo mi sebavedomie a sebadôvera. Už som si neveril a neverím si ani teraz. Najhoršia je pre mňa samota. U mňa je to jednoznačný spúšťač recidívy. Najhoršie som skončil minulý rok, keď ma depresie dohnali k pokusu o samovraždu. Predávkoval som sa liekmi a skončil na intenzívke. Následne znova na psychiatrii. Netrvalo to dlho a znova som išiel na protialkoholické liečenie. Teraz skúšam resocializačné zariadenie, ale som tu ešte veľmi krátko na hodnotenie svojich pocitov a najmä toho, či mi to konečne pomôže. Rony, 36 rokov

Ak má závislý fungovať vo všednom živote, musí sa naučiť dodržiavať pravidlá, ktoré tam platia. Do resocializácie sme sa dostali práve preto, lebo sme to nedokázali. Či už preto, že sme sa nenaučili dodržiavať zásady, alebo sme sa jednoducho proti nim búrili. V chránenom režimovom zariadení sú preto vytvorené pravidlá, ktoré klient musí dodržiavať, ak sa chce vyliečiť. Niektoré sa nám zdajú byť zbytočné a malicherné, ale práve ich zvládanie nás posilní pri riešení neľahkých životných situácií mimo zariadenia. Tono, 53 rokov

Každý musí mať nejaké zásady, ktoré nesmie porušiť, inak to býva začiatok konca. Pravidlá sú pre narkomana dôležité. Zakaždým, keď poruší niektorú z dôležitých noriem, je to krôčik späť tam, kde bol predtým. Tomáš, 19 rokov

Normy sú dôležité. Tak pre abstinujúceho narkomana či alkoholika, ako aj pre celú spoločnosť. Normálne fungovanie ľudí v spoločnosti bez pravidiel by bolo nemožné. Bol by to veľký neporiadok. Abstinentov sa to týka zvlášť. Aby bol závislý vo svojej abstinencii stopercentný a dlhodobo úspešný, musí mať pevné pravidlá, ktorých sa musí vždy držať. Nesmie nikdy poľavovať. Keď poľaví raz, urobí to aj druhýkrát. A tretíkrát to môže skončiť s ihlou v ruke. Števo, 27 rokov

V komunite sme si vytvorili vlastné ustanovenia, ktoré všetci do jedného musíme striktne dodržiavať. Hlavne preto, lebo základom všetkého je disciplína a vôľa podriaďovať sa. Bez pravidiel by si každý mohol v komunite robiť, čo chce, a to by vlastne nebola komunita a liečba, ale detský tábor. Podľa mňa sú predpisy základom liečby. Naša vôľa plniť ich a riadiť sa nimi znamená, že máme záujem na tom, aby sme so sebou niečo urobili. Chceme zmeniť naše zlé vlastnosti, ktoré nás prinútili fetovať. Takže ak dodržiavame pravidlá, vyjadrujeme našu vôľu a chuť zmeniť sa a žiť normálny, plnohodnotný život ako všetci ostatní ľudia. Milan, 28 rokov

Zásady nás majú, alebo by mali, usmerňovať cestou života. Vďaka nim sa môžeme vyvarovať rôznych nedorozumení a ťažkostí. Určujú správny chod vecí. Stačí si predstaviť, čo by nastalo, keby ľudia nerešpektovali pravidlá cestnej premávky. Tak je to aj v ostatných sférach života. Miro, 31 rokov

Zákony sú na to, aby spoločnosť držali v chode. Bez nich by tu bol pravdepodobne úplný chaos. Väčšinou sú rozumné, ale veľakrát sa stáva, že sa stretávame aj s takými, ktoré sa nám zdajú byť menej rozumné. Nech sú už dobré alebo zlé, ich nedodržiavanie väčšinou dovedie ľudí na miesta, ako sú väznice, polepšovne a ďalšie zariadenia nedobrovoľného pobytu. Vlado, 20 rokov

Predpisy slúžia nato, aby sme zmenili štýl života. Aby sme vedeli, kde robíme chyby, vedeli ich odstrániť a kráčali správnou cestou. Andrej, 26 rokov

Myslím si, že treba dodržiavať zásady, aby mal človek disciplínu, keď chce žiť zdravo. Bez pravidiel to nejde. Preto sú „feťáci“ takí, akí sú, lebo nedodržiavajú žiadne pravidlá. Keď som pochopil, že sa musím zmeniť a začať predpisy rešpektovať, urobil som krok k tomu, aby som opäť začal žiť bez drogy. Juraj, 18 rokov

Pravidlá som mal vždy. Dokonca aj vtedy, keď som sa stal závislým. Samozrejme, je ťažšie držať sa zásad, ktoré nariaďuje niekto iný. Často nám nemusia vyhovovať. Ja som prestal rešpektovať zákony, ich porušovanie vo mne nevyvolávalo strach, skôr ma to bavilo. Ľudí, ktorí pravidlá a zákony striktne dodržiavali a mali ma za hlupáka, som vždy odsudzoval. Normy sú dôležité, aby nenastal chaos a anarchia. Čo sa týka závislosti, pravidlá sú dôležité na to, aby sme sa naučili disciplíne a režimu. Režim nám vypĺňa čas, čo je dôležité, lebo ak závislý človek nevie, čo má robiť, a nudí sa, myslieva na drogu. Viktor, 15 rokov

V minulosti som pravidlá veľmi nedodržiaval, a to ma priviedlo až k fetovaniu a problémom s tým spojeným. Dnes si myslím, že zásady sú jednou z najdôležitejších vecí v živote narkomana. Bez nich sa vonku nedá fungovať. Tiež si myslím, že každé, aj to najmenšie porušenie pravidiel, vedie k opätovnému zlyhaniu, a preto sa musia dodržiavať prísne a bez výnimiek. Každý si určí svoje pravidlá, ktoré mu pomôžu vonku opäť fungovať a postaviť sa na vlastné nohy. Znamená to žiť usporiadaný život bez drog a iných návykových látok. Ľubo, 24 rokov

Myslím si, že závislý človek potrebuje veľa pravidiel na to, aby prestal fetovať. Ustanovenia v resocializačných zariadeniach sa na prvý pohľad zdajú byť prehnané, ale stačí sa nad nimi zamyslieť a uznať, že bez nich by sme sa nedokázali vyliečiť. Tak isto treba dodržiavať pravidlá v reálnom živote, bez nich to nejde. Adriana, 16 rokov

Baženie po droge je stav, pri ktorom sa pre mňa zastaví čas a v mojej mysli sa odohrá veľký boj. Pred očami mám tmu, hučí mi v ušiach, moje telo zaplavuje nával emócií, neovládateľného hnevu. Celé telo sa mi chveje, srdce mi rýchlo bije, mám chuť kričať ako zmyslov zbavená, vytrhať si vlasy, vybuchnúť a rozletieť sa na milión kúskov. Zmocňuje sa ma zúfalstvo, že nemôžem mať to, čo najviac chcem, čo najviac milujem – drogu. Nepozerám na to, čo spôsobím sebe alebo svojim najbližším, nepozerám doprava, doľava ani dozadu, len dopredu -- a tam je droga. Musím ju mať, chcem ju mať za každú cenu, nepozerám na prekážky. Zrazu akoby nič iné nejestvovalo, iba ja a droga. Stojím a rozmýšľam, či urobím prvý krok na ceste za drogou. Rozmýšľam, lebo viem, že už sa nezastavím. V takejto chvíli sa snažím nájsť v hlave nejaké logické vysvetlenie, zdôvodnenie, prečo by som mala ostať na mieste, pretože výhovoriek, prečo ísť za drogou, poznám milión. Snažím sa presvedčiť samu seba, že to nemá zmysel, snažím sa vybaviť si tvár mojej utrápenej mamy, ako prosí, aby som nešla. Myslím na všetko to, čo by som mohla mať, dokázať, alebo kam by som sa mohla dostať, ak pôjdem opačným smerom -- preč od drogy. Hľadám v sebe silu prekonať sa. Pýtam sa samej seba: „ Prečo bažíš po niečom, čo ti spôsobuje toľko trápenia? Pre ten chvíľkový pocit šťastia, ktoré sa končí otroctvom? Prečo nežiješ, ale zomieraš?“ V hlave sa mi začína vyjasňovať, ostávam stáť. Pomaly sa otáčam a robím krok smerom od drogy. Baženie ja preč. Ja však viem, že to príde zas. Jana, 22 rokov

Ľudia odjakživa bažili za rôznymi vecami, za peniazmi a majetkami. Ja som dlhé roky bažil po heroíne, ktorý beriem 7 rokov. Bol som schopný spraviť aj veci, za ktoré som musel neskôr tvrdo „zaplatiť“. Napríklad 16-mesačným pobytom vo väzení, stratou dôvery rodiny... Teraz som v resocializačnom stredisku už šiesty mesiac a baženie za drogou tu tak nepociťujem. Snažím sa týmto myšlienkam vyhýbať alebo ich nerozvíjať, ak prídu. Inak mi pripadá baženie sebecké. Štefan, 27 rokov

U mňa sa baženie po droge alebo alkohole prejavuje tým, že som podráždený a zúrivý. V takom stave je človek schopný urobiť všetko, aby si zabezpečil, čo potrebuje. Minulý rok na dušičky, keď sme nemali s partiou peniaze na drogy, tak sme na cintoríne okrádali ľudí. Zo začiatku som mal zábrany, ale chute boli silnejšie a následky ma vôbec nezaujímali. Mário, 16 rokov

Chuť na drogu mám skoro každý deň. Rozoznávam asi 2 až 3 typy chutí. Jednak sú to záblesky pamäti, potom myšlienky spojené s drogou alebo situácie s ňou spojené, ktoré prichádzajú a odchádzajú. Najhoršie sú tie, keď sa so mnou niečo deje, mám zlú náladu, som nervózny, podráždený. Nič ma nezaujíma a zmočňuje sa ma beznádej, chcem z toho uniknúť. Staré dobré zabehané mechanizmy sa vždy ozvú a „pozývajú“ ma, aby som sa nafetoval. Jano, 29 rokov

Ak vedome bažím po droge, tak to vnímam ako neuspokojenú túžbu. V tej chvíli ma nenaplní nič iné, aj keď viem, že droga nie je dobrá. Keď sám neviem, čo mi je, a som nervózny, tak sa snažím svoju nervozitu pripísať mnohým iným veciam a vtedy bažím po droge. Väčšinou, ak mám chuť na drogu, tak sa nechcem s nikým rozprávať a uzatváram sa do seba. Viktor, 15 rokov

Drogy som prestala brať pred 14 mesiacmi, keď som musela ísť do väzenia. S chuťami na drogy som sa pasovala niečo vyše pol roka. Hlavne v záťažových situáciách sa mi vynárala túžba nafetovať sa. Neskôr to nejako samo ustúpilo. Veľa som rozmýšľala nad svojím životom a zvažovala pre a proti závislosti. Drogy mi síce dávali pocit voľnosti a nadhľadu nad problémami, ale viem, že to bol sebaklam a ružové okuliare, ktoré som si takto nasadzovala. V skutočnosti vôbec nepomáhali. Ani po 14 mesiacoch nie som si sama sebou istá, a preto som rada, že môžem byť na liečení a ešte na sebe pracovať. Soňa, 29 rokov Niekedy sa ma priamo zmocní pocit, že by som si dal drogu. Najčastejšie si to spustím spomienkami, ktoré som zažil, keď som fetoval. Pobyt v resocializačnom zariadení ma učí rozlišovať tieto stavy. Ešte stále nie som schopný prestať s tým. Viem, že keby som nebol v resoce, okamžite začnem fetovať. Chuť na drogy mám stále, nie som s tým vyrovnaný. Juro, 18 rokov

Myslím si, že pri drogách je baženie veľmi časté. Na začiatku liečby je aj nebezpečné. Veľa ľudí kvôli baženiu neukončí liečbu. Som „čistá“ 6 mesiacov, a keď to príde, je to veľmi nepríjemné. Adrianna, 17 rokov Ako dlhoročný závislý od alkoholu, ktorý nezvládol niekoľko protialkoholických liečení, si uvedomujem, že baženie, respektíve chute na alkohol ma sprevádzajú a napádajú aj tu, na resocializácii. Baženie sa sporadicky objaví a dáva mi najavo, že som závislý. Myslím si, že vôľou a tréningom, pracovnou terapiou a psychoterapiou si s tým poradím. Chcem to zvládnuť, lebo ma to môže ľahko vrátiť do alkoholického pekla. Jano, 28 rokov

Pred šestnástimi mesiacmi som nastúpil na prvú liečbu v živote. Moje rozhodnutie bolo spontánne a prišlo pravdepodobne v poslednej chvíli, keď mi ešte ostala aká-taká chuť dožiť svoj život s čistou mysľou. Počas môjho pobytu v resocializácii som mal dve veľké krízy -- prvú po piatich a druhú po trinástich mesiacoch, ktoré som nezvládol, a zrecidivoval som. Napriek tomu idem ďalej, hoci je to omnoho ťažšie ako na začiatku. Tono, 53 rokov

Predtým, než som sa začal liečiť, mi nezišlo na um odhodlať sa k takémuto kroku. Nikdy som si nepripustil, že som závislý, a mojím argumentom bolo vždy to, že ja sa predsa nemám z čoho liečiť. Rodičia ma nakoniec vyhodili z domu a dostal som na výber. Ulica alebo liečenie. Vybral som si liečenie. Na začiatku som bol veľmi prekvapený z režimu v resocializačnom zariadení i z toho, aký dlhý čas tam treba stráviť. Postupne som si zvykal. Začal som mať prvé povinnosti, ktoré postupne pribúdali. Musel som sa ich naučiť zvládať, lebo život je práve o tom. Teraz viem, že keď niečo chcem, tak musím pre to niečo spraviť. Keď potrebujem tričko, musím si naň zarobiť. Mohol by som veľa písať, keby som chcel povedať, čo všetko som tu za tých sedem mesiacov pochopil. Hlavne som prišiel k novým cieľom a novému životnému štýlu. Viem, že ešte nie som na konci, ale pomaly získavam istotu. Chystám sa na prvú priepustku. Vyskúšam si, či to zvládnem, alebo nie. Som rád, že som v resocializácii. Moje rozhodnutie začať sa liečiť bolo to najdôležitejšie v živote. Bodaj by bolo viac závislých, ktorí by začali takto rozmýšľať. Vlado, 21 rokov

Moja drogová závislosť sa začala v 11 rokoch, keď ma 15-ročný bratranec ponúkol marihuanou. Chcel som sa začleniť do skupiny, kde bol on a jeho kamaráti, tak som nedokázal odmietnuť. Prijali ma medzi seba a mal som pocit, že som stále mocnejší. Teraz viem, že som bol len slabá a odporná troska. Negatívne veci som pochopil, až keď som prišiel do resocializačného strediska. Tu som začal postupne zisťovať, ako som sa cítil a čo prežívala moja matka. Prvé tri mesiace som fungoval vzorne, no prišla na mňa chvíľa, keď som si myslel, že to doma zvládnem lepšie a že budem doma dušou i telom. Filip, 16 rokov

Fetovala som sedem rokov. Za ten čas som nikdy nechcela naozaj prestať. Sem-tam som sa tvárila, že chcem prestať a liečiť sa, ale moje liečby vždy vyzerali rovnako: dala som si predpísať veľa liekov, fajčila som a vytešovala som sa, ako nefetujem. Vždy to vydržalo chvíľu a skončila som zase s ihlou v ruke. Vždy som radikálne odmietala ústavné liečby a nad resocializáciou som nikdy ani neuvažovala. Nechcela som ani počuť o liečení, mala som zimomriavky, keď o tom niekto rozprával. Ja som sa liečiť nechcela, lebo som chcela fetovať a bavilo ma to. Vlastne som sa bála, že ma to odnaučia a pritom budem niekde zatvorená ako v base. Veď na liečenie chodia iba hlupáci a ja som hlúpa nebola. Takúto mienku som si urobila o liečebných zariadeniach v sedemnástich rokoch, keď ma mama dotlačila na detox do istej liečebne. Predpísali mi tam lieky a bolo to o ničom. Celé tie roky som sa snažila presvedčiť samu seba, že je to môj osud, byť narkomanka, a nezmením to. V dvadsiatich dvoch rokoch som sa za pomoci rodiny a polície dostala opäť do tej istej liečebne. Zistila som, že svoj život ešte môžem zmeniť a začala som si uvedomovať následky svojho konania a jeho vplyv na moju rodinu. Až vtedy som sa rozhodla: musím prestať fetovať. Prestať fetovať však neznamená len vylúčiť drogu zo svojho života. Musela som ho zmeniť. Liečba v nemocnici mi otvorila oči, ale pri prvej priepustke v konfrontácii so skutočnosťou som, bohužiaľ, zistila, že to sama nezvládnem. Rozhodla som sa pre resocializáciu. Toto rozhodnutie považujem za jedno z najlepších, aké som kedy urobila. Naučila som sa toho veľa. Keď som sem prišla, nevedela som, čo ma čaká. Zo začiatku sa mi všetko zdalo čudné, ale pomaly som si zvykla. Jana, 23 rokov

Som tu štvrtý mesiac. Posledná desiatka rokov môjho života bola dláždená hospitalizáciami v rôznych zariadeniach, ktoré boli prerušované častými recidívami. Začiatok mojej terajšej liečby by sa dal charakterizovať ako hraná aktivita, môj rozum nakoniec liečbu postupne prijal ako nutnosť v živote. Teraz pracujem na budovaní pozitívnych návykov, ktoré som buď nepoznal, alebo som sa od nich dištancoval. Intenzívne pociťujem, aká ťažká, ale aj potrebná je to práca, a program v tomto zariadení mi v tom pomáha. Peter, 31 rokov

Moje predchádzajúce liečenia boli neúspešné, lebo som ani jedno nedokončil. Liečil som sa na štyroch psychiatrických oddeleniach a teraz som po prvý raz – už takmer dva mesiace -- v resocializačnom zariadení. Prvé dva dni sa mi tu nechcelo byť, ale po týždni som zmenil názor. Teraz si myslím, že je to moja jediná šanca zaradiť sa po dlhšom čase opäť do života, lebo doteraz som nežil. Domov ma to veľmi neťahá, lebo viem, čo by nasledovalo a aké následky by to malo. Som narkoman, ktorý má pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. Chcem vymeniť heroín za život a prežiť ho ako väčšina mladých ľudí. Nechcem už premrhať žiadny čas fetovaním a ničením si vlastného zdravia. Nechcem spôsobovať mojej rodine problémy a nechcem, aby na moje správanie doplácala. Mišo, 24 rokov

V tomto zariadení som vyše dvoch mesiacov. Po mojich skúsenostiach z predchádzajúcich zariadení sa mi zdá program tejto resocializácie najtvrdší, ale určite najviac účinný. Prvé dni som bojoval so svojím drogovým démonom, ktorého sa mi podarilo zatiaľ aspoň čiastočne utlmiť. Neviem, či sa mi podarí vyhnať ho z mojej hlavy navždy, ale práve preto som tu, aby som sa s týmto démonom naučil fungovať a žiť vonku normálnym životom. Som rád, že som sa na tento ťažký boj odhodlal. Martin, 26 rokov

Všetko sa začalo marihuanou. Fajčil som ju asi rok a potom mi už prestala stačiť. Kamaráti mi ponúkli pervitín. Som ľahko ovplyvniteľný a skúsil som ho bez zábran. Odvtedy som už fetoval každý deň, a keď som nemal peniaze, tak som okrádal mamu a z domu som predával všetko, čo malo hodnotu. Nakoniec to mama zistila a začala vybavovať liečenie. Mne bolo všetko jedno, kradol som ešte viac a prestával som chodiť domov. To mamu úplne zničilo, a tak mi vybavila pobyt v resocializačnom zariadení. Zo začiatku som bol papuľnatý, drzý a nespolupracoval som, ale po mesiaci sa toho dosť zmenilo a začínam sa snažiť. Menej odvrávam, usilujem sa poslúchať a viacej pracujem. Aj keď som v zariadení len mesiac, myslím si, že sa môžem zmeniť. Už sa teším, keď začnem žiť doma normálny život s rodinou a nebudem fetovať. Lebo ten život predtým nebol životom. Bol som manipulovaný a ovládaný pervitínom, a to nie je voľnosť, ale zajatie drogou. Som rád, že som tu, aj keď ma to tu nebaví. Verím, že budem mať opäť dobré vzťahy s rodinou a budem viesť normálny život. Marek, 16 rokov

Do resocializačného zariadenia som sa dostal pred desiatimi mesiacmi na základe výchovného opatrenia zo súdu. Zo začiatku som spolupracoval len preto, aby som nešiel hlavou proti múru a nemal to ťažké. Stalo sa viackrát za pobyt, že som porušil nejaké pravidlo, ale beriem to ako súčasť resocializácie, lebo nikto nie je dokonalý. Po pol roku som sa začal v zariadení cítiť ako doma a záležalo mi na tom, aby všetko fungovalo. Niekedy som poľavil, ale potom som opäť na sebe popracoval. Striedali sa dobré a zlé obdobia. Vďaka spätnej väzbe od komunity a sebapozorovaniu spoznávam sám seba a na základe toho sa môžem meniť. Postupne sa učím všetko zvládať. Pri riešení ťažkých situácií si počínam lepšie, ako na začiatku liečenia. Odkedy som tu, som získal aj veľa praktických skúseností, naučil som sa dokonca variť. Mám možnosť dokončiť si maturitnú skúšku. Pobyt v resocializácii s ďalšími závislými s rovnakými problémami zmenil môj pohľad a názor na život s drogami a kriminalitou. Viktor, Viktor, 16 rokov

Aký dlhý čas je potrebný nato, aby rodina pochopila, aké má miesto a poslanie pri závislom členovi? Iba málo rodín neprejde štádiami spoluzávislosti, aby na vlastnej skúsenosti zistili, že pomoc závislému je pri všetkých etapách rovnaká. Treba prijať túto realitu, a nie za každú cenu chrániť rodinné dekórum. Tí, ktorí prešli touto cestou, vedia, čo všetko stratili a zároveň získali. Na začiatku liečby závislého je rodina často ochotná urobiť takmer všetko, prijať podmienky liečby a nebezpečne sľubovať odmeny „za vytrvalosť“. Zaslepení vidinou, že stačí, aby ich blízky prestal fetovať či piť, nie sú ochotní pochopiť, že „zmena“ je potrebná na oboch stranách. Na začiatku treba, aby počúvali a spolupracovali s personálom zariadenia, v ktorom sa závislý resociuje. Dôkazom zlej spolupráce býva aj to, že sa závislý rozhodne predčasne ukončiť terapeutický program z rôznych nezmyselných dôvodov. Správna liečba nie je o konforte a rýchlych zmenách, ani o teórii. Ide o tvrdú prácu na sebe a vo svojom okolí, ktorá je zo začiatku nepríjemná, nepohodlná a možno nudná. Učí však odolávať tlaku života, ktorý má v budúcnosti opodstatnenie. Na oboch stranách, v rodine i u závislého, je potrebný čas. Zmena je jedna z istôt v dlhodobom procese resocializácie. V prvom rade ide o kvalitatívnu zmenu a rekonštrukciu vzťahov, ktoré sú potrebné aj zo strany rodiny. Mgr. Silvia Kerčáková,resocializačné stredisko Čistý deň.

Závislosť je choroba, ktorá ma trápi dlhé roky. Veľakrát predtým mi nezáležalo na nikom a na ničom, iba na vlastnom pohodlí. Naše vzťahy v rodine sa zhoršili. Keď som už bol na dne, rodina mi podala pomocnú ruku. Po dlhom čase som si uvedomil, akí sú pre mňa cenní. Viem, že im to nikdy nesplatím. Mirec, 43 rokov

Mama bola nekompromisná. Napriek tomu, že som nechcel, dala ma do resocializácie. Zo začiatku som na ňu nadával, že mi ublížila, ale postupne som začal chápať, prečo ma sem umiestnila. Sám od seba by som sem nikdy neprišiel. Som šťastný a vďačný svojej mame. Viktor, 16 rokov

Moja rodina ma prinútila liečiť sa. Sama od seba by som sem nikdy nešla. Pomohli mi a vážim si to. Snažím sa ich nesklamať. Naše vzťahy sa zlepšili. Cítim, že mi začínajú veriť a mám ich podporu. Teraz sa s rodinou nestretávam veľmi často, ale viem, že na mňa myslia. Keď mám zlé dni a mám chuť skončiť s resocializáciou, spomeniem si na mamu, ako by som ju veľmi sklamala. Rozmýšľam, čo by mi povedala, ako by mi poradila... Môj brat mi je veľkým vzorom, chcela by som byť ako on. Viem, že títo ľudia sú tu pre mňa, počítajú so mnou do budúcnosti a majú ma radi. Jana, 23 rokov

Žijem už takmer 16 rokov sám, ale nie celkom osamotený. Rodina mi pomáha nielen morálne, ale i finančne. Veria mi. Nechcel by som ich sklamať. Michal, 53 rokov

Moja rodina mi so závislosťou môže pomôcť tak, že ma bude podporovať a nebude posúvať hranice. Tie som mal veľmi ďaleko a robil som si, čo som chcel. Vyhovovalo mi to, lebo som nemusel nič robiť a mal som úplnú voľnosť. Rodina ma na krátky čas presťahovala k babke, ale to nepomohlo. Vrátil som sa k fetovaniu. Teraz som v Čistom dni, rodina a kamaráti ma podporujú. Som tomu rád, inak by som tu nebol. Marek, 16 rokov

Za sebou mám ešte len mesiac liečenia v takomto druhu zariadenia. Je to prvý pokus, ale dúfam, že aj posledný. V rozhodnutí liečiť sa mi pomohli bratia a švagriná, ktorí ma sem odprevádzali. Podporili ma nielen finančne, ale i psychicky. Nechcem sklamať rodinu, ktorá za mnou stojí, podporuje ma a verí mi. Zvlášť matka. Dúfam, že po liečbe sa vrátim späť do krásneho života, ktorý som viedol predtým, než som podľahol alkoholu. Tóno, 43 rokov

Som závislý, chodím domov, kedy sa mi zachce, ale väčšinou až vtedy, keď mi dôjdu peniaze a nemám sa za čo nafetovať. Klamem rodičov a latku trúfalosti staviam stále vyššie a vyššie. Moja matka je už zúfalá a nevie, ako by mi pomohla, veď ma nikdy nedokáže prinútiť ísť sa liečiť. Takýto scenár mal môj život, kým mama neprišla na to, že jedinou záchranou pre mňa aj pre ostatnú rodinu bude, keď ma vyhodí z domu. Nič iné by ma neprinútilo rozmýšľať nad resocializáciou. Bol som na ulici, stratil som všetok komfort, čo mi ponúkal domov, prišiel som prosiť, aby som sa smel vrátiť, ale jediná cesta viedla sem, do Čistého dňa. Bola to najťažšia, ale najväčšia pomoc, akú mi mohla moja rodina poskytnúť. Ďakujem Vám, rodina. Vlado, 21 rokov

Mojou rodinou sú moje dve dcérky, sestra mojej mamičky a moji priatelia. Chcem sa zbaviť závislosti od piva a liekov a naučiť sa normálne žiť. Priatelia mi vyhľadali na internete informácie o resocializačnom stredisku Čistý deň a pomohli mi rozhodnúť sa absolvovať tu pobyt. Pomohli mi aj finančne. Obrovskou psychickou pomocou je ich viera v to, že to zvládnem. Podporujú ma a držia mi palce. Dcérky i priatelia čakajú na môj návrat a veria, že pobyt v resocializačnom stredisku mi pomôže zaradiť sa opäť riadneho života. Lujza, 43 rokov

Môj život v resocializačnom zariadení sa začal z donútenia rodičov a celej rodiny. Neskôr som si uvedomil, že to je jediná dobrá vec, ak nechcem stratiť to, čo mám. Som tu viac ako dva mesiace a na život v komunite si pomaly zvykám. Som tu najmladší a je to pre mňa obrovská výhoda. Môžem vďaka podmienkam v zariadení dokončiť aj školu, ktorú som pri mojej drogovej kariére odsunul na vedľajšiu koľaj. Viem, že pokiaľ som v resocializácii, tak nič nestrácam a môj život je pokojnejší. Marek, 17 rokov

Dostal som sa k nej náhodou. Opantala ma, omotala si ma okolo prsta, stal som sa jej otrokom, pripravila ma o všetky moje lásky, záujmy, o všetko, čo ma do tej chvíle bavilo. Áno, bola to droga. Vedel som, čo sa môže stať, ale aj napriek tomu som to vyskúšal. Možno z frajeriny, možno zo zvedavosti. Postupne som stratil pred drogou rešpekt, prestal som sa jej báť a to bol začiatok môjho absolútneho konca. Stratil som pred všetkým, čo mi bolo do tej chvíle sväté, zábrany. Kvôli droge som denne šliapal na všetky ľudské aj božie zákony. Kradol som, klamal som, robil som všetko, aby som si zohnal svoju dávku. Vtedy som si uvedomil, že mám veľký problém, a tak som poprosil o pomoc tých, ktorým som najviac ublížil. Bola to moja rodina, moji rodičia. Pomohli mi, za čo im vďačím, a verím, že dokážem vyhrať svoj boj so zákernou drogou aj vďaka pomoci celej komunity, v ktorej sa cítim výborne. Vážim si šancu, ktorú som dostal, a dúfam, že mi nepretečie pomedzi prsty tak, ako moja mladosť. Juro, 25 rokov

Myslel som si, že budem piť s mierou, ako to vedia niektorí ľudia. No zistil som, že ja to nedokážem. Som závislý už 26 rokov a pokúšal som sa abstinovať nespočetnekrát, no vždy s neúspechom. Som v resocializačnom zariadení druhý raz. Prvýkrát som odišiel po piatich mesiacoch s istotou, že som už vyliečený, no opak bol pravdou. Vydržal som 3 mesiace a zase som spadol tam, odkiaľ som sa snažil vyhrabať. Resocializácia je moja posledná možnosť začleniť sa do normálneho kvalitného života. Mám radosť z každého prežitého dňa bez alkoholu a cigariet. Braňo, 41 rokov

Čistý deň... hmm, čo je to čistý deň? Bolo to dávno. Bol som živý, veselý chlapec, ktorý mal rád všetko pekné, príjemné, milé... Chlapec, ktorý mal rád život. Ktovie prečo, možno to bol osud, možno náhoda, ale riešil som dilemu skúsiť alebo neskúsiť. Ani som v podstate nevedel, čo to vlastne chcem skúsiť, ale skúsil som. Žil som v pohode ďalej, chodil som do školy, športoval som, mal som kamarátku. Až raz som pocítil nervozitu. Umorený a zničený pod ťarchou toho, čomu sa hovorí peklo, som si musel priznať svoju nervozitu spôsobovanú drogou.

Nikdy predtým som si nevedel predstaviť deň bez drogy. Potom ma dostali rodičia na liečenie. Dosť som sa premáhal, veď ktorý 17-ročný chalan by chcel ísť na liečenie. Ale časom som si zvykol na skupinu ľudí a prostredie, v ktorom žijem. Mám tu kamarátov, ktorým sa môžem zdôveriť, a našiel som tu miesto, kam sa môžem vždy vrátiť. Viem, že mi nepovedia nie, keď budem potrebovať pomôcť. Vonku som stále iba klamal, kradol a žil som život, ktorý nemal žiadnu hodnotu. Až tu ma to odučili. Stále sa učím sociálnym návykom, ktoré som zanedbal, keď som fetoval. Po dlhšom čase sa mi otvára množstvo perspektív, ktoré ma posúvajú ďalej. Napríklad chodiť do školy, pracovať, byť sebestačný a rozhodovať sa sám za seba. Je to iba na mne, ako budem ďalej pokračovať. Mišo, 18 rokov Keď som fetoval, myslel som len na seba. Podľa mňa je fetovanie absolútny egoizmus. Keď som začal fetovať, myslel som si, že som najmúdrejší na svete a že celý patrí mne. Pritom som bol úplná nula, ktorá nič poriadne neurobila. Doma som musel brať peniaze, aby som si mohol kúpiť dávku. Po určitom období som ten príjemný pocit z fetovania premenil na každodennú potrebu. Často som už ani nechcel, ale nič iné ma nezaujímalo. Absolútne som stratil záujem o všetko – o šport, o školu, o kamarátku. Doma to bolo to isté. Chodil som tam len prespať, najesť sa, zobrať si nejaké peniaze a ísť fetovať ďalej. Dopadlo to tak, že som skončil na liečení. Bol som tam nedobrovoľne. Rodičia mi dali na výber: ulica alebo liečenie, tak som išiel. Ale potom ma dali aj do resocializačného zariadenia, s čím som nepočítal. Nechcelo sa mi tam ísť a po mesiaci som ušiel. No vrátil som sa naspäť a ani neviem ako, začal som sa liečiť. Pomaly sa mi to stalo prirodzeným. Začal som chodiť opäť do školy a v Čistom dni som už 3 roky. Idem maturovať a chystám sa na vysokú školu. Som čistý 3 roky, ale stále nie som si istý, že už fetovať nezačnem. Peťo, 20 rokov

Mám 20 rokov a v resocializácii som už sedem mesiacov. Naučil som sa tu variť a upratovať. Získal som veľa kamarátov. Nie je to tu med lízať, a hlavne začiatok bol ťažký, lebo som sa musel vzdať mnohého, aj cigariet. Ale teraz, postupom času, sa už na svet pozerám inak. Začal som športovať, učiť sa jazyky. Dokážem myslieť na budúcnosť, hoci je predo mnou ešte dlhá cesta. Mišo, 20 rokov

Táto liečba sa mi zdá tá pravá. Nikdy na predchádzajúcich liečeniach som nerozmýšľal nad niekdajšími problémami. Teraz v resocializácii som v kolektíve ľudí, ktorí sú prevažne mladší ako ja. Keď som na skupinách a komunitách, moje spomienky ožívajú. Znovu začínam žiť a chytám nový dych. Táto liečba mi dáva silu ísť znovu ďalej a nájsť to, čo som dávno predtým, ako som nastúpil do resocu, stratil. Ďakujem terapeutom a klientom, že mi ukázali nový smer, podporili ma a dodali mi odvahu skúsiť to znovu. Mnohí si myslia, že mladší nedokážu poradiť starším. Teraz viem, že všetko je možné, len treba chcieť a dať si poradiť. Jaro, 37 rokov

Odkedy som v resocializačnom zariadení, cítim, že môj život naberá správny smer. Začína sa mi páčiť život čistého človeka, život, v ktorom nedominuje droga. Nachádzam v sebe schopnosti, o ktorých som pri mojej drogovej kariére nemal ani potuchy, respektíve som ich zanedbával, a teraz vychádzajú na povrch. V tunajšej komunite sa cítim dobre. Myslím, že preto, lebo sú tu ľudia s rovnakými problémami, ako mám ja. Maťo, 26 rokov

Ďakujem všetkým, ktorí mi dali šancu, pomáhajú mi a majú so mnou veľkú trpezlivosť, aby som sa naučil, ako droge uniknúť a zaradiť sa späť do života ako živý, veselý chlapec, ktorý má rád všetko pekné, príjemné a milé. Skrátka, aby som bol chlapec, ktorý ma rád život. Potom mám šancu zhodiť zo seba ťažobu pekla a povedať si: „Prežil som krásny čistý deň.“ PS: Nepremeškajte šancu na záchranu. Resocializačné zariadenie je jedna veľká šanca! Čistý deň je deň plný radosti, pohody a pokoja a nie je navodený umelo. Peter, 26 rokov

Môj život sa začal po nástupe do resocializačného zariadenia od základov meniť. Hlavne preto, lebo sú tu na to vytvorené ideálne podmienky, a čo je najdôležitejšie – sám to chcem. V programe, ktorý Čistý deň ponúka, mám jedinečnú šancu „nastaviť“ sa tak, aby som v budúcnosti začal žiť plnohodnotný život. René, 26 rokov

... Maja, Jana, Eva, Dáša... Meno nie je podstatné, je to môj životný príbeh... Teraz sa snažím žiť nový život. Zatiaľ v resocializačnom zariadení a potom tam vonku... Mala som 15, keď mama odišla na 3 mesiace do nemocnice. Otec mi zomrel, keď som mala 11 rokov, vlastne sa obesil, lebo nevidel iné východisko, ako sa zbaviť závislosti od alkoholu. S bratom a sestrou som zostala sama doma. Začala som s nimi piť. Pila som spočiatku len víkendovo. Stále sme niekoho k nám pozývali, a tak som sa dostala aj k fajčeniu marihuany. Mama sa vrátila z nemocnice aj s jej terajším priateľom, ktorý je gambler a alkoholik. Spolu začali piť a pijú dodnes. V sedemnástich som so sestrou skúsila heroín, ktorý je môj najväčší problém. Spočiatku sa mi fetovalo perfektne, bez problémov, až kým som neminula všetky peniaze. Keď som už nevedela žiť a fungovať bez drogy, začala som kradnúť. Bolo mi jedno, či okrádam rodinu alebo iných, musela som si pichnúť heroín, aby som vládala vôbec vstať z postele. S drogou sa mi žilo dobre až dovtedy, kým sa nezačali problémy, ktoré drogy prinášajú. Stále som sa hádala s rodinou, rapídne som schudla, myslela som si, že som najmúdrejšia. Krízy, keď ma boleli aj vlasy na hlave, nemohla som spať ani vydržať v pokoji, mala som zimnicu a zároveň som sa potila a každý kúsok tela ma bolel, sa nedali vydržať. Dostala som hepatitídu C, ale ani tá ma neodradila od drogy. Vlastne, asi každého odradia iba problémy. Mňa to, že som už nemala kam ísť čosi ukradnúť, pretože ma všade poznali. Ale hlavne moja nemohúcnosť. Mala som toho už dosť. Nevládala som, mala som 22 kg a bola som troska, ktorá bez drogy nedokázala nič riešiť. Ovládala ma výhradne sila heroínu. Bola som mesiac na ulici, pretože som doma klamala, že pracujem, ale pravda bola iná: z práce ma vyhodili. Keď už som bola úplne na dne, šla som sa liečiť. Najprv na 3-mesačné liečenie a odtiaľ do resocializácie, z ktorej som po troch mesiacoch odišla domov na priepustku a nafetovala sa. Znovu som bola v tom. Za prísnych podmienok, ktoré mi stanovil priateľ, som išla na 14-dňovú detoxikáciu a do ďalšej resocializácie. V nej prichádzam na to, že ten život, čo som žila, vedie jedine do hrobu. To nechcem. Keď si spomeniem na to, čo všetko som spravila len pre pocit z opojenia drogou, je mi hrozne. Heroín bol môj život a teraz viem, že život mi vlastne pokazil. Učím sa žiť s triezvou hlavou, aj keď to nie je vôbec jednoduché. Najradšej by som zabudla na toto najhoršie obdobie svojho života, ale keďže som závislá, zabudnúť by som nemala. Viem, že by som znova skončila pri drogách. Teraz sa môžem iba naučiť s tým žiť. Mám na to výbornú príležitosť a ľudí, ktorí mi pomáhajú, pretože viem, že sama by som to určite nezvládla. Pokúšala som sa o to viackrát a vždy to skončilo pri tom istom, pri heroíne.

Niekedy rozmýšľam nad tým, že sa vydám cestou viery. Začnem šíriť lásku, pohodu, pocit harmónie. Cítim, že božie cesty sú nevyspytateľné, ale cítim aj to, že budem čistý, lebo som taký, aký som... Adrián, 20 rokov

Neviem, ako dlho bude trvať môj pobyt v komunite, kedy sa budem cítiť vyliečený a ako to spoznám. Neviem, ako sa usporiadajú vzťahy v rodine, či sa budem mať kam vrátiť. Neviem, či nadviažem na medzitým popretŕhané kontakty v pracovnej oblasti. Skrátka, môžem povedať iba to, čo by som chcel robiť, ale to je ošúchané klišé každého závislého: chcel by som znovu milovať a byť milovaný, chcel by som slušne bývať, mať prácu, aby som bol finančne nezávislý, a – samozrejme – zdravie, aby som to dokázal. Mám však obavy, že vzhľadom na vek sa mi z toho podarí máločo. Tono, 52 rokov

Keď sa skončí moja liečba v resocializačnom zariadení, tak predpokladám, že aspoň z dvoch tretín budem stáť na vlastných nohách. Myslím to tak, že dokážem sám za seba prijať zodpovednosť. Chcem dodržiavať pravidelný režim, čo je u mňa polovica úspechu. Budem chodiť do práce, ktorá ma bude baviť a budem vedieť aj to, prečo ju robím. Budem viesť normálny, zdravý životný štýl. Postupne sa budem chcieť začleniť do spoločnosti, možno si založím vlastnú rodinu. Zatiaľ budem bývať sám a budem mať radosť a elán do života, lebo všetko, čo urobím, urobím pre seba. Milan, 27 rokov

Som v resocializácii iba mesiac a zatiaľ nad tým veľmi nerozmýšľam, čo budem robiť potom. Teraz mi stačí, že neberiem drogy. To je priorita číslo jeden. Je pravda, že neviem, čo budem robiť, ale viem, čo by som chcel robiť. Chcem sa zaradiť do spoločnosti, chodiť do práce, poplatiť dlhy. Chcem si založiť rodinu, s ktorou by som bol šťastný. Chcem byť človek, ktorého si budú ľudia vážiť. Juraj, 28 rokov

Chcel by som dokončiť strednú školu, ktorú som pri svojej drogovej kariére nedokázal navštevovať, a neskôr sa snažiť vonku postarať sám o seba. Žiť samostatne a hlavne zvládať situácie, či už v robote, v rodine, v partnerskom vzťahu alebo v manželstve bez toho, aby som zrecidivoval. Najhlavnejšie a najdôležitejšie v mojom živote bude urovnať vzťahy s rodinou a získať naspäť dôveru, ktorá je bežná v normálnom živote. Marek, 18 rokov

Keď ukončím túto etapu svojho života, chcem sa zapojiť do normálneho kolobehu v realite. Mojím želaním je nájsť si slušné zamestnanie, ktoré ma bude uspokojovať po každej stránke. Zabezpečiť si bývanie, správať sa slušne k svojim blízkym, ale aj k ostatným ľuďom. V slušnom správaní vidím záruku normálneho a kvalitného života. Neviem, kde budem v budúcnosti pôsobiť, viem však, že v najbližšom období nemám v úmysle opustiť resocializačné zariadenie. Nezostáva mi veľa rokov aktívneho života, preto by som ich chcel prežiť plnohodnotne. Braňo, 41 rokov

Pri myšlienke, čo budem robiť, keď odídem zo zariadenia, vždy spozorniem. V resocializačnom zariadení som päť mesiacov. Na začiatku pobytu som si nedokázal predstaviť, že tu toľko vydržím. Dobre si spomínam, ako som sa sem dostal a kto mi pomohol. Nebolo to ľahké. Bol som v Španielsku skoro štyri roky na ulici ako bezdomovec, závislý od alkoholu. Jedného dňa som stretol mladú slečnu z Čiech z organizácie, ktorá mi pomohla dostať sa domov a nastúpiť na túto liečbu. Som jej aj ostatným strašne zaviazaný a moje predsavzatie je prísť za nimi a poďakovať sa za všetko, čo pre mňa spravili. A pomôcť aspoň dobrým slovom takým, ako som bol ja, keď som bol na dlažbe bez prostriedkov a zúfalý. Chcem v nich vzbudiť iskru nádeje, že stále o nich niekto stojí. To bude prvé, čo spravím. Jaro, 37 rokov Možno je to odvážne, ale v prvom rade by som sa chcel zaradiť do bežného života ako človek, a nie ako narkoman. Chcel by som si nájsť dobrú prácu a začať naprávať to, čo som popri svojej drogovej kariére pokazil a zanedbal. Je toho veľa, čo by som chcel a naraz to určite nepôjde. Či sa mi to podarí, je len a len na mne. Viem, že mám pred sebou ešte dlhú cestu a dlhý čas. Maťo, 27 rokov

Ešte presne neviem, mám osemnásť rokov. Nie som rozhodnutý, či sa chcem vrátiť k rodičom alebo sa osamostatním a pôjdem do podnájmu. Som si istý, že chcem dokončiť strednú školu a pokúsiť sa dostať na vysokú. Popri tom by som si chcel zarobiť peniaze na zahraničnej brigáde. Chcel by som si nájsť priateľku, s ktorou by som si rozumel. Ak mi to čas dovolí, chcel by som sa venovať športu. Michal, 18 rokov

Po resocializácii v Čistom dni by som rád začal život v novom meste, kde ma ľudia nepoznajú a nebudú ma posudzovať podľa mojej minulosti. Chcem sa postaviť na vlastné nohy a začať žiť plnohodnotný život – život bez drogy. V blízkej budúcnosti by som chcel začal navštevovať školu, aby som získal vyššie vzdelanie, keďže je to v dnešnej dobe dosť dôležité. Som presvedčený o tom, že keď odídem, môj život naberie nový zmysel. Ľubo, 23 rokov

Je to ťažké povedať. Čo by som chcel robiť? Nájsť si prácu, priateľku a viesť úplne normálny, jednoduchý život priemerného, slobodného človeka. To je asi všetko. Peťo, 26 rokov

Donedávna som iný význam výrazu „namotávanie“ (okrem „motania sa“ po krčmách) nepoznal. Nevedel som, že keď ma niekto pozval na pivo a ja som šiel, že som sa „namotal“. A ja sa namotávam stále. Som tu skoro 5 mesiacov a viem, že keby nastala priaznivá zhoda okolností, tak ju využijem. Stále myslím na bývalý život a vybavujú sa mi zväčša situácie, v ktorých som sa cítil uvoľnene a nezávisle. Negatíva nevnímam. Na druhej strane si zatiaľ vždy viem uvedomiť (niekedy až v poslednej chvíli), načo som sem prišiel a čo chcem dosiahnuť. Bojujem s tým, hoci protivník je neúnavný. Zatiaľ som najväčšiu bitku vybojoval počas trojtýždňového pobytu v nemocnici, kde ma spolupacienti „namotávali“ cigaretami, kávou, telefónom. Uvedomil som si, že ak nadviažem kontakt alebo si zapálim, dostal by som sa o 5 mesiacov nazad. Za úspech považujem, že som dokázal rozpoznať nebezpečenstvo. Túto bitku som vyhral: odolal som pokušeniu. Bolo to na niečo aj dobré – to, že som nezlyhal, posilnilo moje sebavedomie. Ale či vyhrám celú vojnu, to nevie nikto. Tonko, 52 rokov

„Namotávanie“ pre mňa znamená vedomé navádzanie na drogy, alkohol alebo na odchod z komunity. V skutočnosti s tým nesúhlasím, viem, že to nie je správne. Ale pod vplyvom „namotávania“, teda rozprávania o tom, ako bude vonku lepšie, túžim uniknúť. Vtedy hľadám rovnako naladenú osobu. Rozprávame sa tak dlho, až si predstavujeme, čo podnikneme a aké to bude úžasné. Zažil som to, keď som sa tak „namotal“, že som minulú jeseň odišiel z komunity. Presviedčal som sám seba, že vonku to zvládnem. Viem, že to bol sebaklam. A preto si dávam na „namotávanie“ veľký pozor. Radšej na podobné veci vôbec nemyslím a nerozoberám ich ani v myšlienkach. Viem, že by mi to nič dobré neprinieslo, a snažím sa na to nemyslieť, keď to na mňa príde. Milan, 27 rokov

Toto je moje prvé liečenie. Zatiaľ som nemala veľa možností ani šancí „namotať sa“ na odchod. Raz sa mi síce podarilo prepracovať sa do odchodového štádia, ale bol to len chvíľkový záchvat paniky a hystérie. Mám s tým skúsenosti v minulosti (ešte stále blízkej), keď som prepadla drogám a svet vnímala pod ich vplyvom. Teraz sa smer otočil o 180 stupňov. Nastavujem si myseľ na stav zotrvačnosti v resocializácii a vidinu lepšej budúcnosti, či už blízkej alebo zvyšku môjho života. Vytváram si predstavu fungovania bez omamných látok, bez problémov, bez klamstva. Neviem predvídať, či spadnem aj do „namotávania sa“ na odchod, či už s niekým alebo z túžby po slobode. Čaká to asi každého z nás. Komu by sa nepáčila nasľubovaná vidina „lepšieho“ života? Je len na mne, či ma tento klam ľahšej cesty zvedie, alebo odolám a budem pokračovať vo svojej liečbe. Kristína, 20 rokov

Veľké percento tých, ktorí sa „namotajú“ na odchod, odídu preč. Pritom sa to dá ľahko prehliadnuť a ide iba o to, ako si to usporiadať v hlave. Hlave treba vysielať jasné signály, že som presvedčený o tom, že mi resocializácia pomôže. Najlepšie je zžiť sa s komunitou, žiť v nej a vôbec nemyslieť na vonkajší svet. Tomáš, 19 rokov Každý človek, ktorý je závislý od drog, tým mnohokrát prešiel. Vlastne fetovanie je hlavne o tom, pokiaľ nenastanú fyzické krízy. Človek sa „namotáva“ sám. Myslí napríklad na heroín, predstavuje si rôzne veci, ktoré by prostredníctvom neho mohol zažiť, až sa tak „namotá“, že je pevne rozhodnutý zohnať naň peniaze hoci aj cez mŕtvoly. V resocializácii je to bežné, že sa ľudia „namotajú“. Pokiaľ sa závislý nezdôverí so svojimi myšlienkami ostatným, hrozí mu, že v priebehu niekoľkých dní je ochotný zahodiť niekoľko mesiacov liečby, odísť a zrecidivovať. Predísť tomu pomáhajú rozhovory o drogách či spomienky na drogovú minulosť. Často sa mi stáva, že si spomeniem na heroín a spomienky s ním súvisiace. No heroín je pre mňa malý pán, aby som kvôli nemu odtiaľto odišiel. Takí, čo to nezvládli a odišli, pravdepodobne ani nevedeli, kvôli čomu sú tu. Myslím si, že kto chce na sebe popracovať, ten vydrží. V každom prípade si treba dávať pozor a navádzanie stopnúť hneď na začiatku. Štefan, 26 rokov

„Namotávanie“ je taká zvláštna vec, ktorou možno nakaziť aj druhých ľudí, nielen seba. Stačí, keď dvaja ľudia začnú nadávať na komunitný režim a môže to vyvrcholiť odchodom. Aj ja som sa dostala už do takejto situácie väčšinou s ľuďmi, ktorí už nie sú v resocializácii. Som rada, že som vydržala. Alica, 19 rokov

Závislosť je choroba, z ktorej sa treba liečiť. Musím si uvedomiť, že ňou trpím, a postaviť sa k tomu zoči-voči. Je to choroba, na ktorú sa zomiera. Trvalo mi veľmi dlho, kým som si priamo priznal, ako veľmi som závislý, i to, kým som zistil, že táto liečba je prvé, čo mi pomáha. Som rád času strávenému tu! Tomáš, 19 rokov

Môj pohľad na závislosť je od istého času záporný. Trvalo mi dlho, kým som pochopil, že do skupiny závislých patrím aj ja. Zistil som to až na prvom liečení. Dovtedy som si to nechcel pripustiť. Závislosť sa však potvrdila aj po skončení liečenia, keďže som po necelom týždni zrecidivoval. Nedokázal som alkoholu odolať. Potom prišla troj- až štvormesačná prestávka a znova pitie alkoholu. Prišiel som na to, že závislosť je ťažká choroba, z ktorej sa musím dlho liečiť, a potrebujem k nej veľmi veľa sily a pevnej vôle. Jozef, 48 rokov

Na začiatku liečby som si nepripustil, že som závislý, a už vôbec nie to, že by som sa mal liečiť. S odstupom času sa na problémy pozerám s nadhľadom, teda aj na závislosť ako takú, k čomu mi pomáha skupina terapeutov aj komunita, v ktorej žijem. Uvedomujem si, že závislým ostanem až do konca života. Preto si po liečbe musím udržať chladnú hlavu a problémy riešiť hlavou, a nie drogou. Medzi závislými je len malé percento, ktorí sa naozaj vyliečia. Keď sa im to podarí, sú predurčení na úspech a na dlhý, plnohodnotný život. Ľubo, 24 rokov

Závislosť chápem ako chorobu, ktorá ma doteraz pripravila o desať rokov života. Viem, že závislý budem do konca života, a je len na mne, ako sa k tomu postavím. Urobím všetko pre to, aby som s drogami znovu nezačal. Pripravili ma takmer o zdravie, rodinu a slobodu. Prakticky o možnosť žiť normálnym životom. Braňo, 26 rokov

Som 3 roky závislý od alkoholu. Toto obdobie mi prinieslo veľa problémov, ktoré sa nie vždy dali napraviť (väčšina bola definitívna), a žiadne pozitíva. A aký je môj pohľad? Ticho závidím ľuďom, ktorí so závislosťou nikdy nemali problém. Už som zistil, že ľutovať sa mi nikdy nepomohlo a nepomôže. Záleží len na mne, či chcem pre seba niečo urobiť. V mojom živote bolo veľa ľudí, ktorí mi chceli pomôcť, ale rozhodujúci krok za mňa nikto nemôže urobiť. Dlho som to vnímal tak, že sa mi starajú do života a chcú ma trestať. Potom to išlo dolu vodou a čím dlhšie som bol závislý, tým väčšmi som sa prepadával do svojej závislosti. Až nedávno, keď som už stratil úplne všetko a pomaly som vytriezvel zo svojich ilúzií, som si konečne uvedomil, že som naozaj závislý. Došlo mi, že ak s tým niečo neurobím a nebudem sa liečiť, stratím život – a to by som nechcel. Milan, 25 rokov

Až do chvíle, kým som sa nestal závislým, nechápal som, čo to znamená. Keď som už bol závislým, aj tak som si to odmietol pripustiť. Keď mi závislosť spôsobila vážny životný balans, ktorý ma prinútil bojovať s ňou, začal som pomaly chápať, že je deštruktívnou súčasťou môjho života, mojej osobnosti. Trvalo mi takmer 3 mesiace, kým som sa s tým zmieril. V súčasnosti je to pre mňa trpká, ale nezaplatiteľná skúsenosť. Julo, 27 rokov

Závislosť vnímam ako vážnu doživotnú chorobu, boj samého so sebou. Nutkavé užitie drogy hlavne v stresových situáciách ma v mojom názore len utvrdzuje. Ak si niekto z chorých myslí, že sa choroba týka iba jeho, je na omyle. „Vtiahol“ som do svojej choroby aj blízkych. Vo väčšine prípadov si nevedia rady. Závislý sa môže zo svojej choroby liečiť. Ide o zdĺhavý proces terapie, ktorá – ak chce, môže byť stopercentná. Je na závislom, ako v daný deň bude zvládať príznaky tejto choroby. Sú rôzne, často sa prejavujú nenápadne. Najčastejšie príznaky sú nahováranie si, že to zvládnem, som vyliečený, ďalej sebaľútosť, klamanie, odpútavanie pozornosti od seba na iných! Ak chce byť závislý čistý, je dôležité hovoriť o sebe. Hovoriť o svojej chorobe pred ostatnými, ktorý mu rozumejú a majú ten istý problém. Na začiatok si treba priznať: „Áno, mám problém a potrebujem pomoc“. Ak sa závislý nedostatočne venuje sebe samému, príznaky sa neustále vracajú. Jediný liek na závislosť je tvrdá sebadisciplína, ktorú môže získať až po dlhodobej liečbe. Po liečbe v chránenom prostredí by mal udržiavať kontakt v kluboch abstinujúcich. Ak nie, tak príznaky sa vrátia. Abstinencia bez pravdy je nemožná. Jaro, 27 rokov

Minulú jar k nám do klubu zavítalo viacero nových členov. Konečne po dlhšom čase nejaké spestrenie, pomyslela som si. Prišli k nám dve nové odchovankyne z pezinskej liečebne. Jedna s výrazom optimizmu a spokojnosti, druhá pôsobila zamračene a nahnevane na celý svet. Prečítali sme im na úvod pravidlá nášho klubu a vyzvali sme ich, že ak chcú, môžu nám niečo o sebe prezradiť. Každý so záujmom počúval, čo o sebe povedia. Na to sa rozvinula debata, lietali otázky a odpovede zo všetkých smerov. Chvíľami som mala dokonca strach, aby sme ich naším horlivým záujmom o ne neodradili od myšlienky chodiť do klubu a abstinovať. Občas sa totiž vyskytne v klube niekto, kto to s otázkami preženie a nového člena vystraší a znechutí. Väčšinou sa tam však objaví aj niekto, kto ho ochráni a slovami pohladí. Najnovšie sa snažíme konať tak, aby sme danú situáciu nemuseli zachraňovať. Začíname sa riadiť pravidlom ži a nechaj žiť, čo obzvlášť platí, keď k nám zavítajú noví členovia, hlavne tí, čo práve vyšli z liečebne. Ako hovorí Johny z Ameriky (známy medzi abstinentmi a kamarát primárky Nejdlovej z Pezinka), sú to bezbranné vtáčatká, ktoré ešte nevedia lietať a my im musíme podať ochrannú ruku, a nie sa na ne vrhnúť ako supy.

Dievčatá nám porozprávali, aké to bolo v liečebni a ako sa majú teraz. Zaujala ma otázka jednej z nich. Nevedela pochopiť slovné spojenie, ktoré jej ktosi povedal: ,,Láska k abstinencii“. Pre mňa v tú dobu nič ľahšie na zamyslenie. Zamýšľala som sa, ako by som jej to asi vysvetlila ja. Láska k abstinencii je spojená s jej trvaním, s nadobúdaním pozitívnych zážitkov a hodnôt počas abstinovania. Svoju dôležitosť nadobúda, keď si začneme uvedomovať, čo sme vďaka abstinencii získali a o čo všetko nás droga obrala. Keď som pila, zdalo sa mi, že všetci okolo mňa pijú. Nevedela som si život bez alkoholu predstaviť. Ako môže niekto nepiť a ešte sa z toho tešiť? Podobne reagovala aj spomínaná dievčina.

Dnes si všímam, že nie všetci ľudia majú v pohároch, z ktorých pijú, alkohol. Môžem povedať, že odkedy nepijem, všetko prežívam intenzívnejšie. Za jeden rok nepitia som prežila viac než za tri roky pitia. Keby som mala podstatu abstinencie zhrnúť, spočíva v trpezlivosti a predovšetkým práce na sebe. Pri prvých „ružiach“ možno pocítiť to, čo sa spočiatku nejaví dosť jasne. Ktosi z nás jej to na tom sedení v tomto duchu vysvetlil. Nepovedala už nič. Možno prišla medzi nás ešte raz, ale odvtedy sme ju viac nevideli a nepočuli o nej.

Kto chce abstinovať, toho klub pritiahne. Ako zvykneme vravievať, klub má dostredivú, ale aj odstredivú silu. Zuzana z ALFA klubu Bratislava

...Nič nesiľte, nechajte život a všetko, čo s ním súvisí, voľne plynúť. Snáď sa dočkáte... Toto sú posledné dobré rady mojej terapeutky pani Mariky, ktoré mi napísala do môjho denníka pred odchodom z liečenia. Dočkal som sa.

Zameral som sa na podstatu svojej závislosti a riadil sa vlastným „manuálom“. Z neho som si opísal do osobitného zošita všetko, čo som považoval za dôležité, a nosil som ho stále pri sebe. Prakticky som začal so štúdiom svojej závislosti a jej „odstránenia“. Poctivo som si osvojoval vedomosti od stupníc pitia až k recidíve. Desať bodov Dr. Skálu som sa naučil naspamäť. Potom som začal aj so sebaanalýzou.

Teraz, po dvanástich mesiacoch skúšam sebe samému dokazovať, že ja už nie som závislý od alkoholu, ale abstinujúci alkoholik. Zaujalo ma slovné spojenie láska k abstinencii z predošlého čísla Čistého dňa. Inšpirovalo ma k potvrdeniu mojej pravdy: Odpor k alkoholu sa dá definovať ako láska k abstinencii. Názory iných, s ktorými som v kontakte, ma veľmi nezaujímajú. Ich názory alebo presvedčenia musí každý tzv. abstinujúci závislý z vlastných skúseností poznať. Upodozrievali ma, že určite doma tajne pijem. Vrcholom všetkého bolo, keď sa o mne začali šírili správy, že som prešiel na modernejší stimulátor, na drogy. Pritom už neužívam nijaké lieky. Inými slovami povedané, chcem žiť úplne čistý.

Už pred nástupom na protialkoholickú liečbu mi niektorí ľudia tvrdili, že ak sa mi podarí zbaviť závislosti od alkoholu, nájde sa iná závislosť, s ktorou budem musieť bojovať. Dával som si veľký pozor, aby som nepil viac káv a nefajčil viac cigariet ako predtým. Voľné chvíle som venoval záujmovej činnosti, koníčkom. Už od detstva som rád čítal knihy. Medzi najobľúbenejšie témy patrili osudy veľkých mysliteľov a ezoterika. Začal som si knihy opäť kupovať a čítať, zdokonaľovať svoje vedomosti. Popritom som pokračoval v písaní denníka, s ktorým som začal na liečení.

Našiel som zmysel života a viem sa radovať aj z maličkostí. Najväčšiu radosť mám zo svojich dvoch synov. Odkedy nepijem, prestali ma obviňovať z rozpadu môjho manželstva. Častejšie – a ako sa vyjadrili – aj ma radi navštevujú. Dôverujú mi a teší ich, že som sa dokázal postaviť na pevnú pôdu. Ale s kupovaním kníh som sa dopracoval k tomu, že som začal byť podozrivý zo závislosti od kníh. Začal som uvažovať.

Toto nemôže byť závislosť, veď si chcem iba rozširovať vedomosti. Prišiel som na veľmi zaujímavé tvrdenie, ktoré dokazuje moju nezávislosť. Synom som poslal esemesku v znení: Bude to závislosť od vedomostí, smäd po vedomostiach, dokonca to označujem za lásku k múdrosti. Konečná definícia: Závislosť od nezávislosti.

Ich odpoveď bola pozitívna, čo mi urobilo veľkú radosť. Zvláštne je na tom to, že s mojou abstinenciou od alkoholu prebolela aj strata tepla domova a túžba po manželskej posteli. Vytvoril som si vlastné teplo domova, kde sa rád vraciam. S hrdosťou môžem hovoriť, že idem „domov“. Predtým, utápajúc sa v alkohole, som tvrdieval, že idem tam, kde bývam. Našiel som niečo, čo sa málokomu podarí, našiel som sám seba. Dospel som skoro k úplnej individualite. Ako keď sa rieka, rozlievajúca sa do postranných ramien a mokrín, náhle vráti do svojho vlastného koryta. Alebo keď zdvihneme kameň, ktorý leží na klíčiacom semienku, a výhonok začne prirodzene rásť...

Práve 28. 7. 2005 uplynul prvý rok mojej abstinencie. Veľmi sa z toho teším aj s celou mojou rodinou. Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Ísť na liečenie na Prednú Horu? Veď tam chodia iba najväčší ožrani! Žeby som patrila medzi nich? Keď som sa z toho šoku spamätala, súhlasila som, hoci som netušila, čo ma tam čaká a čo neminie. Dnes, s odstupom času, som nabitá novou čistou energiou, plná elánu ináč žiť svoj život než pred rokom. Odhodlanie byť dobrou mamou, starkou, manželkou, spolupracovníčkou a ešte neviem kým. Myslíte, že to nie je možné? Ale je. Len musím chcieť vydať zo seba energiu, ktorá vo mne driemala počas mojej alkoholickej kariéry. Už som si odpustila, ale ako som ubližovala mojim najbližším a aj sama sebe, na to sa zabudnúť nedá. Každé ráno, keď vstanem a zoberiem si tabletku, v pohode ju zapijem minerálkou a poviem si jednu krásnu vetu: „Dnes piť nebudem.“ Samozrejme, alkohol. Čo bude zajtra, neviem. Ale kým nedostanem sklerózu, pri ktorej by som mohla zabudnúť na túto krásnu vetu, viem, že piť už nechcem. Chce to len veľkú chuť sebazaprenia a užívať si život plnými dúškami. Neklesať na duchu a vo svojej viere. Teším sa zo splnených predsavzatí, z každého prežitého dňa. Darí sa mi v práci, doma i v spoločnosti. Chodím na naše A-kluby a cítim, že sa na mňa moje okolie pozerá celkom ináč. Vážia si ma a podporujú ma v mojej ďalšej životnej kariére. Najdôležitejšie v mojom živote bolo rozhodnutie ísť na liečenie na Prednú Horu. Tam som prežila iba kúsok z môjho života, ale pochopila som jeho zmysel. A to nikdy nebudem ľutovať. Sama by som to nezvládla. A preto ďakujem všetkým, čo mi pomáhali a ďalej pomáhajú. Život je ako mlynský kameň. Či nás rozdrví, alebo vybrúsi, záleží len od nás.

Lucia, 18 rokov, v 1. fáze resocializačného procesu Prišla som do resocializačného zariadenia pred šiestimi týždňami. Išla som priamo z liečenia. Tak dobrovoľne nasilu. Nechcela som sa ďalej liečiť. Myslela som si, že základná liečba mi stačí. Vtedy mi mama povedala, že domov sa vrátiť nemôžem, neverí mi a musím sa ďalej liečiť. Šla som. Teraz už necítim, že som tu nasilu. Hoci, niekedy ešte mám také chvíle, keď myslím na to, že odídem a pôjdem žiť von. Vtedy nechcem prijať názor ľudí z komunity, že ešte nie je čas na to, aby som to vonku zvládla. A presviedčam sa o vlastnej pravde, keď tvrdím, že nie oni, ale ja mám pravdu. Nechcem, nebudem fetovať! Našťastie, takýchto chvíľ je čoraz menej. Už štyrikrát som zvolala skupinu, že chcem ísť preč. A neviem, prečo som ešte neodišla. Niečo ma tu drží a ja neviem povedať, čo to je. Vždy, keď sa zíde skupina, dozviem sa niečo, čo som ešte nevedela, a nachádzam ďalší dôvod, prečo zostať. Každý deň sa dozvedám niečo nové o sebe a celkom ma to teší. Zisťujem, že nepoznám samu seba. Keď som bola vonku, vždy som vedela, čo chcem a ako sa cítim. A teraz to zrazu nejde. Cítim, že mi niečo chýba. A neviem, čo to je.

Michal, 19 rokov, v 1. fáze resocializačného procesu V resoce je celkom dobre. Je mi tu lepšie ako vonku. Je tu lepšia atmosféra, som tu s ľuďmi, ktorým na mne záleží, nemám konflikty s rodinou a neubližujem im, nefetujem, nefajčím. Vonku to bol ustavičný kolotoč. Keď som fetoval, nevedel som pochopiť, ako môže človek fungovať bez fetu. Dnes som tu presne mesiac a jeden týždeň a ide to. Som čistý, žijem v komunite, každý deň mi niečo prinesie. Odkedy som tu, som prišiel na niektoré veci. Viem, že rodičia sú radi, že som tu. Viem, že sa liečim kvôli sebe a aj kvôli celej svojej rodine. Som tu ešte krátko, ale myslím, že sa mi darí a som na dobrej ceste.

Peter, 20 rokov, na konci 1. fázy resocializačného procesu Keď ma pred tromi mesiacmi rodičia doviezli do resocializačného zariadenia, vôbec som sem nechcel ísť. Po troch dňoch som chcel odísť. Necítil som sa závislý. Najskôr som nechápal, prečo tu vlastne som. Myslel som si, že v zariadení ide iba o upratovanie a návyky, ktoré som počas fetovania zanedbával. Teraz už viem, že ide o viac. Človek sa musí zmeniť od základov, a keď chce uspieť vonku, musí najprv uspieť tu. Ja to beriem tak, že najskôr musím uspieť v resoce, aby sa mi ľahšie zvládala cesta životom vonku. Pretože nemám problém zvládať len život, ale aj závislosť. O to to budem mať ťažšie.

Robo, 35 rokov, v poslednej fáze resocializačného procesu Som v resocializácii 14 mesiacov. Spočiatku som bol nerozhodný, či má vôbec zmysel ostať tu a rešpektovať všetky tie veci, ktoré sa odo mňa požadovali. Samozrejme, nič sa mi z toho, čo fungovanie v komunite vyžaduje, nechcelo robiť. Nebol som na zvyknutý na poriadok a disciplínu. Všeličo mi prekážalo. Pritom to boli veci, ktoré normálny človek robí spontánne: upratať si, pracovať, čítať atď. Môj pouličný život sa od toho dnešného líši o 180 stupňov. Teraz je to pre mňa každodenná povinnosť: ráno si upratať a ísť do práce, kam už chodím 4 mesiace a kde sú so mnou spokojní. Cítim sa v kolektíve dobre aj napriek tomu, že som čistý, nie pod vplyvom nejakej látky, ako tomu bolo donedávna. Snažím sa budovať si medziľudské vzťahy a spoznávať nových ľudí. Som rád, že som sa na začiatku nezlomil a nevrátil sa do starých koľají. Dnes sa už na nič nehrám. Žijem s tým, čo prináša každý deň, a pozorujem svojich bývalých priateľov, ktorí dodnes nenašli dostatok odvahy postaviť sa nástrahám života.

Prišla som do resocializácie deň pred terénnou terapiou. Bola som zvedavá, čo sa tam bude diať. Moji rodičia so mnou nešli, čo ma tak trochu aj mrzelo. Celé sa to začalo zamestnaním, na ktorom sme spoločne tvorili sochy. Bolo to o tom, kto v akej pozícii v rodine vidí sám seba. Ja, keďže som tam nikoho nemala, ale chcela som si to vyskúšať, som si vybrala náhradných rodičov a syna. V rozostavení, aké som vytvorila ja, sa nikto dobre necítil. Všetci si potom našli iné miesto. A nakoniec som ja postavila všetkých na tie miesta, kde by som chcela ja, aby boli. A tak sme sa cítili dobre všetci. Páčili sa mi aj ostatné sochy. Najviac ma zaujala Peťova, lebo z nej naozaj vyžarovali city. Bolo z nej cítiť tú pravú atmosféru, aká práve vládne v ich rodine. Tak trochu som aj závidela tým, čo boli na terénke s rodinami. Dobre mi padlo zažiť, ako fungujú iní rodičia. Veľa toho, čo odznelo, malo mnoho spoločného s mojimi rodičmi. Príbehy boli v podstate podobné u všetkých závislých. Takéto akcie sú skvelé a majú cieľ, ktorý je dobrý nielen pre rodičov, ale aj pre nás. Katka, 26 rokov

Terénna rodinná skupina na mňa veľmi zapôsobila. Zatiaľ som nemal možnosť zúčastniť sa takejto formy liečby či terapie. Evidentne to dáva klientom väčšiu nádej a celkovo to pôsobí dôveryhodnejšie. Mňa osobne veľmi oslovilo zbližovanie, vysvetľovanie, všetka tá snaha o pochopenie a hlavne vôľa spoznávať seba samého, mať chuť pracovať na sebe. Som v resocializácii síce krátko, ale myslím si, že toto je to pravé, čo potrebujeme. Táto liečba má svoju budúcnosť. René, 26 rokov

V resocializácii som len mesiac a pol. Keď som sa dozvedel o terénnej terapii v Dudinciach, na ktorej sa mohli zúčastniť aj rodičia, veľmi som sa potešil. Už dlho som nebol s rodičmi na nejakom výlete. Asi tak tri roky. Možno sme niekam spolu aj šli, ale ja som nebol čistý a vždy som to pokazil. Dosť som ich ničil. Konečne sme spolu strávili víkend a nič som nepokazil. Myslím, že som si ujasnil s matkou, čo chceme a čo máme robiť, aby sme sa navzájom podporovali.

Na tento výlet sme sa všetci nedočkavo tešili. Pre mňa to bola nová skúsenosť, lebo som na podobnej akcii ešte nebol. Bolo veľmi zaujímavé rozprávať sa s rodičmi. Najskôr som z nich bol trochu nervózny, ale potom to postupne opadlo a atmosféra ma doslova pohltila. Odchádzal som odtiaľ s pocitom, že mám chuť liečiť sa a že to má význam. Uvedomil som si, že to pôjde, keď človek chce. Škoda len, že moji rodičia nemohli prísť. Som rád, že som sa dozvedel nové veci o mojich spolubývajúcich. Všetko tam bolo pre mňa zaujímavé. Nadobudol som motiváciu, že hoci mám pred sebou dlhú a ťažkú cestu, verím, že možno dôjsť do úspešného konca, keď sa snažíme. Milan, 27 rokov

Na terénku som sa veľmi tešil kvôli zmene prostredia a výhliadke na uvoľnenie. Už vopred som vedel, že moji rodičia pre pracovné povinnosti neprídu. Trochu ma to mrzelo, ale dúfam, že na najbližšom stretnutí ich uvidím. Myslím si, že hlavne rodičia sa dozvedeli dosť o problémoch svojich detí a s druhými rodičmi si vymenili svoje skúsenosti. Okrem toho, že sme v rámci skupiny mali aktivity, zvyšný čas sme využívali plávaním v bazéne a športovými aktivitami. Ani sa mi odtiaľ nechcelo odchádzať. Celý ten víkendový program hodnotím veľmi kladne a som rád, že som tam mohol byť. Ľubo, 26 rokov

Terénka v Dudinciach bola moja prvá, čo je pochopiteľné, pretože som prvýkrát na liečení a dúfam, že aj poslednom. Pôvodne som vôbec nevedel, čo mám očakávať od spoločného víkendu s komunitou, personálom a rodičmi. Podľa mňa to bolo hlavne o počúvaní nielen ušami, ale i srdcom. Vzhľadom na to, že moji rodičia sa nemohli alebo nechceli zúčastniť, som si myslel, že budem zastávať úlohu tichého prísediaceho. Veľa som sa dozvedel o rodinných vzťahoch nás závislých a našich blízkych. Myslím, že takéto akcie pomáhajú nám i našim rodinám. Veď napríklad technika modelovania rodinných sôch (čo bolo pre mňa na samom začiatku neuveriteľná hlúposť) nechala vytrysknúť z nášho vnútra len tie najsilnejšie a najčistejšie pocity. Takýchto chvíľ bolo v Dudinciach veľa, za čo som nesmierne vďačný. Maťo, 28 rokov

Bolo to veľmi príjemné stretnúť sa po nejakom čase so svojimi blízkymi a mať pri tom čistú myseľ. Pravdupovediac, mal som veľké obavy hlavne z toho, či príde moja krstná mama. Na počudovanie prišla, aj keď meškala. V tom okamihu, keď som ju zbadal, rozbúchalo sa mi srdce a spotil som sa. Bol to príjemný pocit pozrieť sa jej do očí čistými očami. Samotný priebeh a program boli v pohode. Terapeuti po celý čas zachovávali svoju prirodzenú autoritu a profesionálny prístup. Som rád, že prišlo toľko ľudí. Dozvedel som sa nové informácie z predchádzajúceho života svojich spolubývajúcich. Celý pobyt bol veľmi emotívny. Mne osobne táto terénka pomohla naštartovať motor a dodala mi silu a chuť liečiť sa ďalej. Maťo, 26 rokov

Na terénnej terapii som sa cítil veľmi dobre. Bol tam voľnejší režim a bol som v blízkosti rodičov, ktorí sú mi veľkou oporou. Často myslím na to, ako sa asi teraz mávajú a že sa im istotne žije ľahšie, lebo im nie som na záťaž. Sú radi, že som v resocializácii, kde na sebe pracujem a kedykoľvek sem môžu zavolať a spýtať sa na mňa. Som rád, že sa na terénke rodičia zúčastnili športových aktivít a som na nich hrdý. Potešilo ma, keď som zistil, že už mi aj trochu dôverujú. Som rád, že ich vôbec mám, lebo niektorí nemajú nikoho alebo aj keď majú, nechcú byť s nimi v kontakte. Som zase o krôčik bližšie k svojej rodine. Peter, 20 rokov

Hlavne som si uvedomil, ako som mamu a otca zraňoval, keď sme prezentovali naše postavenie v rodine takzvaným sochovaním. Dopadlo to tak, že sme sa s mamou objali a rozplakali. Potrebovali sme to. Už dlho sme si takto úprimne neprejavili city. Teraz to už máme medzi sebou vyjasnené. Cítim sa skutočne lepšie a myslím, že aj mama. Už aj otec sa postavil k mojej liečbe inak. Určite to malo pre mňa veľký význam. Peter, 19 rokov

Dudince ma prekvapili, aj keď mali pre mňa trošku iný záver, ako som od terénky očakával. Po štyroch mesiacoch som videl mamu a sestru, a tak som sa správal neisto a nervózne. Aj keď som bol rád, že ich vidím, nedokázal som krotiť svoje emócie. Všetko vyvrcholilo na rodičovskej skupine, kde som všetko pokazil. Myslel som si, že tam postúpim do druhej fázy, ale keďže som vybuchol a nedokázal som sa ovládať, neprešiel som. A tak som už nemal chuť na nič a už som len čakal, kedy sa to všetko skončí. Ivan, 28 rokov

Pred terénkou som bol veľmi nervózny a nevedel som, čo mám od nej očakávať. Mal som informácie, že príde mama a sestra, ale otec nie. Myslel som si, že mi otec nevie odpustiť. Opak bol však pravdou. Neprišla sestra, ale otec s mamou. Boli hrozne utrápení. Mal som zmiešané pocity. Na jednej strane som bol rád, že ich vidím, na druhej strane som sa hanbil za to, čo som povystrájal za posledné tri roky. Matka mala slzy na krajíčku a ja som mal chuť objať ju a zmazať tým všetko, čo som spravil. Viem, že táto možnosť, bohužiaľ, neexistuje. Viem, že by ma chceli mať doma, ale oni mi nepomôžu, aj keď sa o to veľakrát snažili. Po terénke mi bolo veľmi smutno. Matka sa ma stále niečo pýtala, navzájom sme sa na seba usmievali a cítil som, že ma ešte ľúbia. Juro, 19 rokov

Na terénke som sa cítil veľmi zvláštne už len preto, že som tam bol s rodičmi. Boli sme bez kontaktu a nemohol som s nimi komunikovať. Na skupine s rodičmi som bol veľmi nervózny, sťažka som prehĺtal, ale potom sa to zmenilo na rodinnú debatu, kde sme si vysvetlili mnohé, doteraz nevyriešené problémy. Mišo, 17 rokov

Všetko sa mi zdalo dokonalé. Mala som 12 rokov, bolo leto a prázdniny. Celé dni som trávila vonku s kamarátkami pri rôznych detských hrách. Bolo to leto ako všetky predošlé, a predsa bolo v čomsi iné. Zrazu som postrádala otca. Fyzicky bol pri nás, ale psychicky bol kdesi preč, úplne mimo nás. A potom nám začal unikať aj fyzicky. Bol stále viac a viac preč. Jasné, mal veľa povinností, učil, trénoval, podnikal... Ale aj tak mi tie jeho príchody a odchody pripadali čudné. Prichádzal často až v noci a opitý. Niekedy priniesol nejakú vec, vežu alebo čosi iné, vtedy mal dobrú náladu. A inokedy prichádzal so zlou náladou, podráždený a bol naňho žalostný pohľad. Neskôr začal veci nielen prinášať, ale aj odnášať. Keď sme išli spolu po ulici, zdravil sa s čudnými ľuďmi. Koncom leta som išla s tetou na dovolenku. Keď sme sa po týždni vrátili, nespoznávala som svoju mamu. Zostarla aspoň o 10 rokov. Krátko po tejto dovolenke išiel môj otec na liečenie s diagnózou gambler... Bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie. Všetci vedeli, kde je môj otec a čo urobil, veď sme bývali na malej dedine. To leto bolo posledné, ktoré som aspoň sčasti prežila bezstarostne. Tie nasledujúce už boli iné. Postupom času som sa dozvedela a stále sa ešte dozvedám, ako to vlastne vtedy bolo. Počas toho týždňa, čo som si ja užívala kúpanie s tetou, chodila celá moja rodina po súdoch. Podarilo sa zariadiť, aby otec nemusel ísť do basy, ale iba na liečenie. Teraz už viem, koľko toho prehral, a neboli to len hmotné veci. Prehral aj moju vieru v neho a myslím, že práve to veľmi ovplyvnilo môj nasledujúci život. Odvtedy, keď počujem slová ako gambler alebo patologický hráč, čosi vo mne zarezonuje a prebehne mi po chrbte mráz. Pripomenie mi to, čo kedysi úplne zmenilo život mňa a mojej rodiny. (závislá s kombinovanou závislosťou, 19 r.)

V čase, keď som fetovala, som bola nahnevaná na všetkých okolo seba. Aj na rodinu, keď mi dohovárali, aby som s tým svinstvom prestala. A hlavne, keď začali na mňa kašľať a nerozprávali sa so mnou. Myslela som si, že to nie je správne. Hovorila som im, aký mám ťažký život a že všetky tie stresy neviem zvládať bez drogy. Potrebovala som pochopenie, ale u nich som ho nenašla, pretože to nechceli uznať. U ľudí, ktorí fetovali, som našla pochopenie, oporu, cítila som, že ma chápu a dávajú mi za pravdu. Na toto si pamätám, lebo som tak žila do poslednej chvíle, až kým som nešla na liečenie. Drogy som brala ako normálnu súčasť života, s ktorou si vie človek spríjemniť chvíle. Vlastne som všetky svoje city kryla pod drogou. Teraz viem, že takto by sa dlho nedalo žiť. Viem, že by som zomrela, aj keď mi to bolo vtedy jedno. Túžila som žiť normálne bez drog, mať niekedy rodinku, priateľa a slušné zamestnanie, ktoré by ma bavilo, ale nič z toho pre mňa pri drogách nebolo dostupné a viem, že to ani nie je možné. Človek pod drogou má svoj svet, v ktorom žije, a myslí si, že všetko hravo zvláda. Viem, že bude veľmi ťažké naučiť sa žiť bez drogy a alkoholu. Viem, že bude ťažké zvládať niektoré situácie bez alkoholu a drog, ovládať svoje nervy bez toho, aby som sa nafetovala. Keď som predtým mala problém, bolo po ruke vždy jednoduché riešenie – fet. Ale to, čo prežívam teraz a ako dokážem spracovávať svoje citové problémy, som neprežívala za mojich 26 rokov. Je to krásny pocit byť čistý a mať čistú myseľ. Prebíjať sa životom bez opiátov. (závislá od heroínu, 26 r.)

Mal som asi 4 roky, keď sa raz ráno so mnou nevlastný otec hral a potom ma odviezol do škôlky. Myslím, že toto je to, čo mi chýbalo, lebo iné dobré zážitky či záujem o mňa z jeho strany si nepamätám. V poslednom čase sme sa nenávideli. (závislý od heroínu, 28 r.)

Pred ôsmimi rokmi som mal 28 rokov. Bol som s plne naloženým kamiónom na ceste do Plzne. Otec bol rád, aj manželka, mama a celá rodina, že už dlhší čas nepijem a dá sa na mňa spoľahnúť. S kamiónom som išiel sám. Krásne snežilo, v kabíne mi hrala hudba, cítil som pohodu. Zastavil som nakúpiť a natankovať. Pri pulte mi padol zrak na sedemdecku vína. Aj som si ju kúpil. Keď som prešiel hranice, bola už tma. Pamätám sa, akoby to bolo teraz. Prešla ma chuť na jedlo a radšej som sa napil vína. Cigaretka za cigaretkou, vínko, teplo v kabíne, vonku sneh. Zaspal som. Ráno som mal suchoty v hrdle a každých 30 až 40 kilometrov som si dal nejaké pivo. Do Plzne som nedošiel. V Rakovníku som sa zastavil na benzínovej pumpe a pil som dva dni. Pumpár krútil hlavou, čo som to ja za šoféra. Nakoniec zavolal môjho otca. Bol som úplne na dne, nevládal som. Teraz na to často spomínam a spomienky sú intenzívnejšie vždy vtedy, keď sneží. Dostal som pred ôsmimi rokmi šancu opäť jazdiť s ťahačom a vydržal som nepiť tri mesiace. Pritom mi veľmi záležalo na práci a rodine. Mal som sa dobre, každý mi veril a veril som aj sám sebe. No nevydržal som... (závislý od alkoholu, 36 r.)

Mala som práve 19 rokov, keď som začala robiť prostitútku v bordeli. Doviedla ma k tomu závislosť. V tom čase som už rok nebývala doma a bolo to obdobie, keď som nevedela, čo so sebou ďalej. Pamätám si, že som tam išla pracovať s tým, že sa mi nikdy nemôže stať, aby som začala predávať svoje telo. Mala som v pláne pracovať za barom. Predsavzatie mi nevydržalo. Peniaze ma lákali, a tak som to skúsila. Pamätám si, že prvý raz, keď už bolo po tom, som cítila úľavu. Hovorila som si, že to nebolo až také strašné. Môj prvý zákazník bol mladý, takže mi to až tak nevadilo. Postupom času som si zvykla, aj keď prišli iní. Samozrejme, že mi to nebolo po vôli. Lenže potrebovala som čo najviac peňazí, takže mi to bolo jedno. Hlavne, že som si zarobila. Aj keď som si vtedy myslela, že mám všetko, teraz viem, že som nemala nič. Ovládala ma sila heroínu. Nechcem na to často myslieť, ale viem, že toto bolo najhoršie obdobie môjho života. Kvôli heroínu. Je to strašné, kam až droga dokáže človeka dohnať. Veľmi sa bojím, že sa k drogám niekedy zas vrátim. Nikdy už nechcem robiť to, čo som robila kvôli drogám. Strašne túžim nájsť tú pravú lásku, ktorá by bola opätovaná, žiť obyčajný život a mať deti. (závislá od heroínu, 21 r.)

Nestojí to za to! Keď som prvýkrát fajčil marihuanu, absolútne som netušil, čo je to závislosť. Postupom času, ako som začal svoj životný štýl prispôsobovať marihuane, som sa o závislosti dozvedal viac. Stretával som sa s narkomanmi, ktorí boli úplne rozbití. Videl som, čo závislosť od tvrdých drog spôsobuje. Aj tak, napriek tomu všetkému, som vyskúšal pervitín. Chcel som sa vedieť, aké to je. Zvedavosť bola väčšia ako rešpekt. Povedal som si, že to bude iba jediný raz, lenže cítil som sa super. Povedal som si, že to skúsim aj nabudúce. Opojenie drogou sa mi páčilo natoľko, že som bol ochotný obetovať svoj dovtedy relatívne normálny život a vymeniť ho za bludný kruh drogovej závislosti. Teraz, keď pozriem do minulosti, koľko zlého som urobil a koľko utrpenia som rodičom spôsobil, uvedomujem si, že chvíľková radosť z účinku drog mi vôbec nestála za to. Zo začiatku je to vždy dobré. Avšak neskôr, keď sa celý svet začne otáčať závislému chrbtom, nastanú hnusné časy. Keď si na to spomeniem, normálne ma striasa a je mi na vracanie. Radovan, 19 rokov, kombinovaná závislosť

Ľudia, ktorí sa stanú závislými, už zostanú závislými po celý život. Na závislosť neexistujú lieky a ani recept, ako sa jej jednoducho zbaviť. Podľa môjho názoru je to dlhodobý proces. Som závislá od drog a teraz už viem, že sa z toho nevyliečim, len preliečim. Netreba zúfať, keď sa nepodarí prvé liečenie. Podľa mňa nie je umenie ísť na liečenie alebo do resocializácie, ale zostať a vydržať to. Je lepšie, keď zatnem zuby a robím všetko, čo mám. Nie je dobré, keď sa závislý ľutuje a špekuluje, že to nedokáže a že je slabý. Hlúposť. Ja som na tom stroskotala. Ľutovala som sa a hľadala východisko, aby som sa nemusela ísť liečiť. Nahovárala som si, že to zvládnem bez akejkoľvek pomoci. Namýšľala som si, že ja som iná a nie je možné, aby som dopadla ako ostatní narkomani. Nepočúvala som nikoho a mlela si stále svoje. Odbíjala som všetkých, ktorí mi chceli pomôcť, a trucovala som. Na toto všetko som prišla až po desiatich rokoch. Teraz si hovorím, že keby som počúvala a verila tomu, že závislosť nie je chrípka a verila ľuďom, ktorí o tom hovorili, nemusela som dopadnúť tak zle. Drogy ma priviedli až na okraj spoločnosti. Prekonala som embóliu pľúc a trombózu žíl na nohe. Ešte šťastie, že žijem a mám nohu. Predávkovala som sa asi dvakrát. Nadávala svojej rodine, kradla a živila sa ako prostitútka. A ešte všeličo iné som stvárala. Dokázala som svojimi najbližšími manipulovať, hlavne s mamou. Verila tomu, že stačí, keď budem na liečení tri mesiace a vyliečim sa. Treba sa naučiť zvládať chuť na drogu, lebo chuť zostane. Treba s ňou bojovať, lebo drogy sú dobré. Zlé je to, kam až človeka privedú. Monika, 25 rokov, kombinovaná závislosť

Musím mať trpezlivosť, keď chcem žiť a byť dobrým človekom. Za sebou mám mnoho neúspešných liečení. Od 16 rokov fetujem. Toto je môj druhý pobyt v resocializačnom zariadení. A to možno aj preto, lebo vždy som čakal na to, že ma niekto, bez môjho úsilia, bude meniť. Staval som sa do pozície: „Som tu a robte so mnou, čo chcete.“ Lenže takto to nefunguje. Je veľa takých chvíľ, keď minulý život a spôsob žitia volá človeka, aby sa vrátil späť. Je dôležité naučiť sa s pomocou ostatných, ako spracovávať negatívne signály, odolať im nie raz, ale po celý život. Keď som prišiel do resocializácie, bol som prázdny. Nič iné ma nezaujímalo, len to, ako prežijem deň bez svojej dávky. V resocializácii som si začal uvedomovať, že som prázdny a niečo vo mne chýba. Tentoraz to nebola droga, ale niečo iné. Bolo to moje vnútro, ako keby som sa stratil už navždy alebo sa premenil na zviera, ktoré neberie ohľad na druhých. Druhýkrát som sa narodil, keď som prišiel do resocializácie a priznal som si, že sám to nezvládnem ani za týždeň, za rok, za päť rokov. Lebo viem, aké je to, keď užijem drogu. Práve preto potrebujem, aby som sa naučil poznať samého seba bez drogy. Chcem byť iný, nie taký, ako som bol predtým. Možnože som horší, možnože lepší. Na to prídem len vtedy, keď budem abstinovať a dám do tohto úsilia všetko, celého seba. To však nejde z jedného dňa na druhý. Znovuzrodenie človeka Túžba znovuzrodenia plných citov, lásky, nehy dotykov a žitia. Zrazu nič, veľké nič! Ostalo len prázdno s veľkou bránou do sveta plných tajomstiev. V tej bráne sa stratil človek a z človeka sa stratilo všetko. Ostal v ňom len hnedý a biely prach A nezmierajúca túžba po znovuzrodení, po láske plnej vášnivých citov, nehy, a dotykov. Fero, 25 rokov, kombinovaná závislosť

Chcem mať závislosť pod kontrolou a byť šťastný. Aj ja som si dlho myslel, že závislosť sa dá vyliečiť ako chrípka. Myslel som, že alkoholu a drog sa zbavím len tak. Že to tak nie je, som si uvedomil až po niekoľkých liečeniach na psychiatrii. Dlho mi trvalo, kým som zistil, čo závislosť vlastne je a ako ju liečiť. V prvom rade musím zmeniť celú svoju narkomanskú osobnosť a životný štýl. To sa však nedá zvládnuť za mesiac ani za dva, ale trvá to aj niekoľko rokov. Myslím si však, že to stojí za to byť čistý! Preto som v resocializácii! Už nechcem viac ubližovať svojmu okoliu, rodine a priateľom. Vladimír, 23 rokov, kombinovaná závislosť

Teraz už viem, že nemám chrípku, ktorú vyležím a prejde. Budem musieť bojovať celý život sám so sebou, aby som bol čistý. Väčšina ľudí si myslí, že závislosť je ako chrípka, ale nie je to tak. Myslel som si to aj ja predtým, než som bol na liečení. Myslel som si, že prestanem, kedy budem chcieť. Vôbec som si neuvedomoval, že ja drogy neovládam, ale ony ovládajú mňa. Teraz som čistý jeden rok a môj pohľad na drogy je úplne iný. Ja som si moju závislosť budoval od 12 rokov. Začalo sa to cigaretami a alkoholom na diskotékach. Keď si spätne spomeniem na diskotéky, ktoré nestáli za nič, ak som si nevypil, viem, že tam niekde sa to začalo. Ďalej som pokračoval fajčením marihuany. Najskôr raz za mesiac, potom raz za týždeň, nakoniec som fajčil každý deň. Bol som natoľko slepý, že som si myslel, že keď budem chcieť, tak prestanem. V 13 rokoch som prvýkrát vyskúšal heroín. Najprv som ho fajčil, potom som si ho pichal. Začal som viacej klamať a kradnúť. Stále som si pritom myslel, že mám všetko pod kontrolou. Keď to bolo doma zlé, tak som prestal, ale opäť som sa k drogám vrátil. Takto som prežil 8 rokov. Pomaly som sa strácal sám pred sebou. Marián, 24 rokov, kombinovaná závislosť

Musím sa dokonale spoznať a naučiť sa riešiť problémy hneď, ako nastanú. Keď som mal asi 13 rokov a začínal som fajčiť trávu, som o závislosti nič nevedel. Marihuanu som vtedy nebral ako drogu. Všade som počul, že drogy sú zlé, ale ja som si akurát začal užívať a nechcel som na tom vidieť nič zlé. Tvrdšie drogy som nikdy nechcel brať, strašne sa mi hnusili. Keď som bol starší, začal som sa s drogami vonku stretávať častejšie. Stále som na feťákov nadával a nechcel som sa ním stať. Keď som mal 15, teraz už ani presne neviem prečo, dal som si extázu. V tú noc som sa zabavil tak, ako som sa dovtedy ešte nikdy nezabavil. Povedal som si, že to bola najlepšia vec v živote, a vedel som, že to nebolo naposledy. O 2 týždne som si dal pervitín a už o 2 mesiace som si ho musel dávať väčšiu a väčšiu dávku každý deň a ďalšie 3 mesiace som si ho začal pichať. Robil som všetko to, čo som nechcel robiť, keď som bol mladší. Po roku užívania pervitínu ma rodičia dali na liečenie, lebo z domu zmizlo veľa peňazí a vecí, v škole som začal prepadať; stával sa zo mňa niekto úplne iný. Rodičia stále nechceli vidieť to, že fetujem. Priznali si to, až keď mi videli načisto dopichané ruky. Myslel som si, že na liečení zostanem 3 mesiace a budem v pohode, ale nie je to tak. Už som tu dlhšie ako rok a viem, že drogy sú silnejšie ako ja. Veľakrát som rozmýšľal, že odtiaľto odídem, ale teraz viem, že som urobil dobre, keď som nešiel. Čím dlhšie som na liečení a čím viac ľudí sa tu vystriedalo, tým viac zisťujem, aká je závislosť silná a hnusná. Pramení z nás a málokto sa s ňou naučí žiť.Potrvá dlho, kým sa dokážem zmieriť s tým, že už si drogy nikdy nedám. Peťko, 18 rokov, kombinovaná závislosť

Závislosť nie je chrípka, ale ťažký boj o vlastný život, keď si človek najprv musí uvedomiť, že je závislý. So závislosťou som sa po prvýkrát stretol v 15 rokoch, pričom som ešte sám o sebe nevedel, že som závislý. Fetovanie sa mi zdalo dobré do momentu, keď som zistil, že už som na úplnom dne. Šiel som na liečenie a myslel som si, že to je otázka pár mesiacov a budem v pohode. Myslel som si, že odborníci so mnou niečo spravia. Po mesiaci som sa rozhodol z liečenia odísť, lebo som si myslel, že mi to už stačí. Tak veľmi som chcel ísť von a začať normálny život... Vôbec som však nepoznal sám seba a ani na liečení som sa to nenaučil. Bol som si pritom na 100 % istý, že už nebudem fetovať. Dopadol som presne tak, ako mi všetci predpovedali, že je len otázkou pár dní alebo mesiaca a padnem do závislosti znova. A tak to aj bolo. Ani som sa nenazdal a bol som ešte vo väčších problémoch než pred liečením. Po recidíve nasledovala ďalšia liečba, na ktorej som už tri mesiace. Igor, 20 rokov, gamblerstvo, závislosť od pervitínu

So závislosťou bojujeme celý svoj život. Musíme bojovať a byť silní, aby sme dokázali abstinovať. Nestačí si len povedať, že už nechceme fetovať. Heroín a marihuanu som skúšal brať už v 16 rokoch. Od 15-tich som fajčil. Teraz už 5 mesiacov abstinujem od drog a aj od cigariet. Som prvýkrát na liečení v resocializačnom zariadení. Aj ja, ako väčšina závislých, som si myslel, že keď prídem na liečenie, zdržím sa 2 – 3 mesiace a pôjdem domov vyliečený. Ale nie je to vôbec tak. Liečba si vyžaduje strašne veľa duševnej, ale aj psychickej a fyzickej námahy, aby vôbec človek dokázal vonku fungovať tak, ako má, a aby vedel abstinovať. Keď človek fetuje, má iné povahové vlastnosti, rozmýšľa úplne inak. Keď som čistý, je to úplne iné a teraz už pre mňa krajšie. Cítim sa lepšie a mám iné predstavy o živote. Človek musí byť trpezlivý a musí vydržať, lebo ľahšia cesta je odísť z liečenia, ale tá ťažšia je ostať a vydržať to. Michal, 25 rokov, závislosť od pervitínu

Závislosť je rakovina, s ktorou budem žiť „čistý“ do konca života. Svoju závislosť som si začal budovať od 11 rokov. Vtedy som nevedel nič o závislosti, aj keď mi niekedy starší kamaráti hovorili, že závislý človek sa z toho len ťažko dostane. Nikdy som neveril, že mne by sa niečo také mohlo stať. Začal som s cigaretami a hneď nato s marihuanou. Ako 14-ročný som mamu nahovoril, že tráva mi pomáha v učení a prospieva zdraviu. Pestoval som ju na balkóne. Neskôr si to všimla suseda a prišla k nám domov. Upozornila mamu, že jej syn, starší odo mňa o 6 rokov, tiež začal s marihuanou a teraz berie tvrdé drogy. Pamätám si, že som ju za to strašne nenávidel. V ten týždeň ma mama zobrala k detskému psychiatrovi. Vypočul som si, že závislosť vzniká od cigariet a že ak budem fajčiť trávu, tak vyskúšam aj iné drogy. Mal pravdu! Po pravidelnom fajčení trávy som vyskúšal pervitín. Užíval som ho asi 4 roky a po neustálych krádežiach doma a inde mi mama dala na výber – liečenie alebo väzenie. Vybral som si liečenie. Uistila ma, že ak mi nezistia závislosť, vezme ma o pár týždňov domov. Keď som prišiel do Centra pre liečbu drogových závislostí, hneď na príjme som začal hovoriť: „Ja tu nemám čo robiť medzi feťákmi. Ja nie som závislý.“ Postupne sa mi veci začali vyjasňovať. Odvtedy prešlo 17 mesiacov a teraz už viem, že závislosti sa nedá zbaviť len tak rýchlo. Marek, 20 rokov, závislosť od pervitínu

Vraveli mi: „Vidíš nás len jedným okom“. Ja som tomu síce nerozumela, ale chcela som porozumieť... Som závislá, a až keď som zostala sama a chorá uprostred davu, šla som sa liečiť. Trvá to už trištvrte roka a len nedávno som v jednej čakárni videla plagát vyrobený pacientmi v Centre pre liečbu drogových závislostí s postavičkou s jedným okom. Z jednej strany bola čierna plocha, z druhej svetlá a farebná. Na jednej strane to symbolizovalo drogy, chorobu, smrť, na druhej domov, priateľstvo a lásku. Jednooký človiečik si chce vybrať – JEDNO alebo DRUHÉ. Tiež som svet videla čierno-bielo a tiež som si chcela vybrať, ale ochorela som z toho, lebo mám dve oči. Vidím dobro aj zlo, vidím život aj smrť a všetko je to v jednom kolese. Teraz verím v svoje uzdravenie, nech by sa stalo čokoľvek. Viem, že som tu... „JA“. závislá, 1. mesiac v resocializácii, 29 rokov

So závislosťou je neskutočne ťažké bojovať. Závislý človek je schopný vecí, ktoré by bez drog a alkoholu, teda s triezvou mysľou, neurobil. Je „tlačený“ a poháňaný chuťou po droge a za každú cenu ju chce uspokojiť a drogu si zohnať. Preto so závislosťou treba bojovať, a to najlepšie v jej začiatkoch. Hlavne sa s ňou netreba zahrávať a nevšímať si ju. závislý, 5. mesiac v resocializácii, 35 rokov

Dnešný svet je iba o drogách. Je to stále horšie a ľudia robia málo pre to, aby zastavili silnejúce tendencie užívať drogy. Dnes sa s drogami zoznamujú už aj 12-ročné deti a začínajú ich užívať. Preto urobme potrebné kroky a skúsme obmedziť užívanie návykových látok. Mamy, kontrolujte svoje deti a dbajte na to, aby neskončili v problémoch so závislosťou. závislý, 3. mesiac v resocializácii, 17 rokov

Keď som prišiel prvýkrát k psychiatrovi, nechcel som ísť na liečenie. Hlavný dôvod bol dokončiť si školu. Nakoniec som si dal povedať, že môj život je dôležitejší ako škola. Opustil som svoju triedu v maturitnom ročníku. Za spolužiakmi mi bolo veľmi smutno. V čase, keď mali stužkovú, som niekde robil rajóny alebo sedel na psychoterapii. Teraz, s odstupom roka viem, že som až na niekoľko zážitkov s bývalými spolužiakmi nič nestratil. Som znova v maturitnom ročníku na tej istej škole. Pán riaditeľ a učiteľský kolektív mi povolili individuálne štúdium, za čo som im veľmi vďačný. Som veľmi rád, že som sa mohol vrátiť. Chodiť do školy s čistou hlavou je niečo úplne iné. Keď som fetoval, moje štúdium bolo úplne bez pocitov. Teraz prežívam radosť, keď sa mi niečo podarí alebo sa niečo dobre naučím. Na druhej strane som nešťastný, keď mi niečo nejde alebo dostanem zlú známku. Myslím si, že v mojej resocializácii zohráva štúdium veľmi pozitívnu a motivačnú úlohu. Naučil som sa inak pohybovať v meste, v ktorom som fetoval, a svoj čas využívam zmysluplne – učením. závislý, 10. mesiac v resocializácii, 19 rokov

Prešlo obdobie, v ktorom som sa rozhodoval ako ďalej. Či vôbec ísť ďalej alebo sa vrátiť späť do starých koľají. Napriek tomu, že ma stále ťahá predošlý spôsob života a musím s tým bojovať, som sa rozhodol. Chcem sa držať svojich cieľov, ktoré som si predsavzal. Každý deň sa musím utvrdiť v tom, že niečo chcem a niečo som sám sebe daroval ako cieľ. Pritom sám seba znovu poznávam. Objavujem svoje staronové pocity a zvyky, z ktorých som niekedy zmätený. Všetko to, čo sa vo mne alebo okolo mňa odohráva, ma núti pozerať na svet okolo seba z iného uhla, než som bol zvyknutý doteraz. závislý, 7. mesiac v resocializácii, 25 rokov